Katarína Vavrová, výtvarníčka s dušou ilustrátorky, si vytvorila jedinečný svet harmónie a vášne. Jej tvorba, inšpirovaná svetom ilustrácie a umenia, prešla zaujímavou cestou, od knižných ilustrácií až po prepojenie s divadlom a detskými tortami.
Inšpirácia a tvorba Kataríny Vavrovej
Katarína Vavrová pochádza z Bratislavy a vyštudovala knižnú ilustráciu. Po skončení školy sa jej však nehrnuli ponuky na knižnú ilustráciu, ako si optimisticky predstavovala. Revolúcia zmenila zaužívané postupy aj vo vydavateľstvách.
Začiatky v ilustrácii
Pre Mladé letá pripravovala svoju prvú prácu - ilustrácie k rozprávkovej knihe Grozdany Olujičovej Nebeská rieka. Bola to jej diplomová práca, na ktorej pracovala rok, ale keď bola pripravená do tlače, vydavateľstvo ju už nepotrebovalo. Rok predtým študovala v talianskej Perugii, kde ju očarila architektúra, umenie a atmosféra študentského mestečka. Po príchode domov si uvedomila, že jediné, čo v tom období bolo u nás lepšie, bola kultúra knižnej tvorby. Zmenou režimu sa stalo hlavnou prioritou vydavateľstiev predať, a len málokto v tom období by išiel do rizika s mladým, práve vychádzajúcim autorom.
Vplyv okolností na tvorbu
Našťastie sa jej vtedy narodil syn a mala celkom iné starosti, ale problémy ku nej doliehali. V tom období ju však už začali vyhľadávať zberatelia, a to veľmi kvalitní. Mnohých poslal za ňou jej profesor Albín Brunovský. Tak nadobudla prvé kontakty, napríklad s Anne Miek Hart z Holandska, ktorá ju priviedla k exlibrisu, ktorému sa začala venovať. Knižky nechala bokom. Hovorila si - mám robotu, môžem pracovať aj tak. Vyšla úžasná Márquezova kniha Sto rokov samoty? Tak ja si ju zilustrujem a budem si takto robiť voľnú tvorbu. Keď ju zasa vyhodili z jedného vydavateľstva, pri rozlúčke jej sľúbili, že jej zavolajú, ale zároveň povedali o veciach, ktoré jej vrátili - predajte si tie obrázky! Robila si témy, ktoré si nachádzala sama, a zistila, že je úžasné byť nezávislá.
Voľne si maľovala, venovala sa grafike a popritom ju začali navštevovať zberatelia, galeristi a veľmi zaujímaví ľudia. Po rokoch prišla ponuka na ilustrovanie knižky Dafnis a Chloé. Naozaj dlho váhala, lebo už bola na inej ceste a odvykla si od disciplíny, ktorú ilustrácia vyžaduje - treba ísť stránku za stránkou… Vo vydavateľstve Perfekt jej však vyšli v ústrety a súhlasili, aby kreslila voľne, podľa toho, čo v nej text vyvoláva. Nechávajú jej slobodu, je to vzájomný rešpekt.
Prečítajte si tiež: Ozdoby na tortu: Prvé sväté prijímanie
Napokon jej vyšla aj prvotina Nebeská rieka. Profesor Brunovský hovorieval, že kým sa človek dostane „do tej ilustrácie“, musí aj pár pokaziť. Dávala si záležať na všetkom. Je to jej prvotina, ktorá vyšla po 25 rokoch. Objavili ju v šuplíku, je to tá diplomová práca. Tam ešte disciplínu mala. Vždy platí, že ilustrácia by mala byť blízka deťom, ale aj výtvarne na úrovni. Ilustrácia môže ľahko skĺznuť - buď jej deti nerozumejú, alebo je veľmi „ľúbivá“. Nájsť správnu cestu je veľmi zložité.
Knihy s jej obrázkami sú zväčša vypredané - ľudia ich berú ako „malú obrazáreň do knižnice“, môžu cez ne pobudnúť v čarovnom svete. Napríklad Sládkovičova Marína vyvolala ten ruch, po ktorom kedysi túžila. Najprv dostala ponuku urobiť len obálku Maríny, ale čím viac si v nej čítala, tým viac sa do námetu ponárala. Spolupracovala s manželom, ktorý robil grafickú úpravu a spoločne, aj s vydavateľstvom, sa dopracovali k vzniku veľkej knihy. Chceli urobiť formát, čo mala Dafnis a Chloé a čo by bol šperk na počesť Andreja Sládkoviča. Všetci boli totiž zvyknutí na maličkú knižočku - tak Marína väčšinou vychádzala - a my sme chceli urobiť niečo výpravnejšie. Marína vyšla na konci roka 2015 a odvtedy naozaj dostáva veľa ponúk na rôznu spoluprácu.
Techniky a inšpirácie
Výtvarník musí vytvárať svoju individuálnu predstavu, má k dispozícii pocity, nie popis. Je to voľná fantázia. Vedela, že do Sládkovičovej hlavy sa nedostane, a tak urobila 31 obrazov výtvarného sprievodu. Sú to vlastne obrazy, v skutočnosti veľké veci - 100 × 70 cm. Je to atypické, ale ona nie je klasický ilustrátor. Robí kombinácie techník, kreslí aj maľuje, niekedy si potrebuje oprieť ruku. Podstatné ale je, že nerobí na plátno, ale na papier. Je to japonský papier, veľmi špeciálne upravený. Upravuje jej ho manžel Boris Kvasnica, ktorý je na to odborník. S ním sa radí o technikách, materiáloch a technológiách, ktoré používa pri tvorbe. S manželom sú spolu už od pätnástich rokov. Zoznámili sa v ľudovej škole umenia, kde jej robil zle - hádzal do nej gumu.
V umeleckom prostredí vyrastala - je dcérou výtvarníka Milana Vavra, ktorý bol aj známy karikaturista v Roháči, zaoberal sa voľnou tvorbou, satirou, kresleným filmom. Kedysi býval veľmi obľúbeným, v umeleckom prostredí mal veľa kamarátov, uznanie, ale potom mnohí na neho zanevreli kvôli politike. Bývali na Záhradníckej ulici oproti justičnému palácu. Ocko tam pracoval doma a mal ateliér aj v Harmónii. Spomína, ako robil na presvecovacom stole karikatúry. Bol naozaj všestranný - robil kreslené filmy, karikatúru, satiru, plagáty, maľoval obrazy. On bol veľký extrovert, spoločenský, musel byť stredobodom pozornosti. Bol taká povaha a tá ho doviedla do politiky…
Bolo to hrozné obdobie, lebo pociťovali útoky, od telefonátov, napádania na ulici, po rôzne urážky. V tom období už mala svoj život, do toho sa nemiešala, išla si svojou cestou. Jej svet je skôr rozprávkový, zaujíma ju umenie, literatúra, divadlo, poézia. Po otcovi zostalo množstvo kvalitných malieb, kresieb a karikatúr. Mali spolu veľmi vrúcny vzťah a spojenie pretrváva. Výtvarnému umeniu venoval celý svoj život. Bol plodný v umení, urobil silné veci a jej dal veľmi veľa aj ako pedagóg. Bol láskavý, ale aj veľmi prísny.
Prečítajte si tiež: Tipy a triky pre penovú tortu
Ocko mal veľmi rád knihy. V tzv. Sovietskej knihe bolo dostať zaujímavé publikácie o umení z každého obdobia a kultúry. Knihy o umení si pozerali spolu a on hovoril: Jáj, to je krásne, jáj! Katuška moja, to je nádhera! Mal rád umenie a vážil si ho. Chodili radi aj do Poľského kultúrneho centra - tam zasa kupoval plagáty, časopisy, boli tam kvalitné výstavy. Po jej ockovi jej ostala veľká knižnica, takmer tisíc monografií, ktoré kupoval s takou láskou.
Ona bola introvert, toto ocka vždy trápilo - že len tichučko sedí. Ale - jej práca si vyžaduje samotu. Sedí pri nej aj dvanásť hodín denne. Teraz má záchranu - zdravotnú stoličku! Ju to vždy ťahalo z Bratislavy kdesi von do prírody. Najkrajšie spomienky a zážitky má z Krahúľ pri Kremnici, kde trávila so sesternicou každé prázdniny. Tam behala po kopcoch a kreslila moje prvé skice krajiny a stromov. Túžba po tichšom a pokojnejšom živote ju zaviala najskôr do Pezinka a teraz - azda natrvalo - do Limbachu. Má pocit, že človek v meste je viac osamotený a stratený, ako na kopci za domom v prírode.
Ľudia poznajú a zháňajú jej veci, to sa málokomu dnes podarí. Má už štvrťstoročie stálych zberateľov, galeristov a stále jej pribúdajú noví. Získala rôzne ocenenia. Niekedy je sama prekvapená, že má takú neskutočnú spätnú väzbu. S niektorými maľbami sa ale nevie rozlúčiť, veľká časť ich končí v jej archíve. Záujem zberateľov, galeristov ju, samozrejme, teší. To jej dáva veľkú silu, a tým pádom sa netrápi kritikou závistlivcov.
Nie vždy mala, ako sa hovorí, na ružiach ustlané a na Vysokej škole výtvarných umení v prípravke ju jeden pedagóg stále presviedčal, že nevie kresliť, že nič zo nej nebude. Urobila čiarku, a už plakala, lebo videla, že ide na ňu zasa nakričať. Rozhodla sa, že niečo urobí, aby svoju kresbu neodškriepiteľne posunula. Rozhodla sa chodiť na Páričkovu ulicu do domu dôchodcov a kreslila starých ľudí na lôžkovom oddelení. Storočná babička na ňu pozerá a hovorí: Vy ste tak krásna babička! Bolo to zvláštne prostredie pre úplne mladého človeka, ale jej kresba sa veľmi zlepšila.
Učila sa aj u rôznych umelcov, lebo s ockom začali mať ponorkovú chorobu. Dosiahla také výsledky, že na konci roku sa ten pedagóg jej rodičom ospravedlnil, hoci - stále ešte hovoril, že jej to kreslí otec. Čiže toto skúsila, a keď prišla k Brunovskému, bolo to, ako keby prišla do raja. Vynikajúci umelec, dobrý človek. V ateliéri bola tvorivá atmosféra. Učil ich pedagóg, profesor, ktorého zaujímali. Štúdiom u profesora Brunovského sa splnil jej veľký sen.
Prečítajte si tiež: Zdravšia Tiramisu alternatíva
Inšpirácia divadlom a prepojenie s tortami
Snaží sa vkladať do obrazu dušu, cit a vášeň. Bola napríklad v divadle, videla hru Popol a vášeň, úžasného Sándora Máraia v spracovaní Christophera Hamptona, kde vynikajúco stvárnil postavu Henricha výborný umelec Martin Huba. Keď také niečo vidí, je to, ako keby vzbĺkla. Príde domov, a musí to namaľovať. Inšpirovala ju aj výtvarná scéna tejto hry. To je tá sloboda, ale okrem takejto úžasnej inšpirácie je veľmi podstatná koncentrácia a pokoj. Toto všetko jej poskytuje jej rodina - je jej veľkou oporou.
Robila na plagáte Johanky z Arku pre prešovské Divadlo Jonáša Záborského. Zaujímavá bola práca na plagáte pre SND - Buddenbrookovci. To bola výzva: expresívna hra, náročná pre diváka. Vedela, že sa musí niečoho chytiť, zvolila páva, symbol márnomyseľnosti. Páv sa potom objavuje v jej grafikách a maľbách naďalej.
Tvorba exlibrisov a ocenenia
Urobila vo svojom živote 126 exlibrisov. Záujemcov som mala aj z Číny, ale zistila, že by som musela všetko zabaliť a robiť len exlibris, keby som všetkých chcela uspokojiť. Denne jej chodili ponuky. Mnohí si nevedia vysvetliť, prečo sa už tejto disciplíne nevenuje, keď bola v tejto oblasti taká úspešná a objednávky sa hrnuli. Poniektorí zberatelia začali brať exlibris ako dobrý biznis, získať lacno náklad a potom to predávať na internete. Na druhej strane má oddaných zberateľov, napríklad manželia Kalabusovci jej dali celú zbierku do poriadku, urobili jej zoznamy a exlibris majú len na vymieňanie. Tvorbu exlibrisov teda uzavrela, ale v júni chystá veľkú výstavu v Poprade a tam budú. Sú totiž srdcová záležitosť kurátorky Danice Loviškovej.
Získala ocenenie v Thajsku, kde jej Grand prix dávala thajská princezná. Vytvoril sa okolo nej vtedy mikrosvet slávy. Bola to celkom obyčajná dáma, ale milá a zaujímavá - strážilo ju dvadsať bodygardov, ktorí sledovali každý náš pohyb. Vďaka takýmto oceneniam sa dostala aj do Japonska, Španielska, Turecka a doniesla si okrem kníh aj množstvo inšpirácií.
Inšpirácia pre detské torty: Ondřej Sekora a Jiří Sopko
Do prvého septembra sa v bratislavskej galérii Danubiana konajú dve veselé výstavy českých tvorcov. Prvým je známy ilustrátor Ondřej Sekora, autor skvelých príbehov Ferda Mravca, druhým Jiří Sopko, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov českej figurálnej tvorby. Čo oboch výtvarníkov spája, je humor a veselé farby. Ondřeja Sekoru všetci dodnes poznajú predovšetkým vďaka jeho knihám pre deti. Hádam najznámejšie sú rôzne dobrodružstvá Ferda Mravca, no vytvoril aj Kura Napipi a jeho priateľov, Utečenca na vtáčom strome, Kroniku mesta Kocúrkova, Maľované počasie, Čmeliaka Aninku, Poštu v ZOO a mnohé ďalšie knižky. Sekora zďaleka nebol len ilustrátor a nevenoval sa len detskej literatúre.
Rodák z Královho Pola, čo je dnes súčasť Brna, začínal ako žurnalista v Lidových novinách. Tu pracovali významné osobnosti ako bratia Čapkovci, Karel Poláček či Rudolf Těsnohlídek. Prispieval doň športovými reportážami, karikatúrami, kresleným humorom, obrázkovými seriálmi aj ilustráciami textov iných autorov. Vrúcny vzťah k športu Sekoru priviedol napríklad k úlohe lyžiarskeho inštruktora v Alpách a vďaka nemu sa stal aj propagátorom ragby v Československu - preložil jeho pravidlá, trénoval niekoľko tímov a dlho pôsobil ako rozhodca. V Paríži navštevoval výtvarné kurzy v akadémii na Montparnasse. Prvé dve knihy so Sekorovými ilustráciami a ním pripravená publikácia o ragby vyšli v roku 1926. V Danubiane sa tiež dozviete, že v lete 1927 ako reportér denníka L'Auto Sekora absolvoval v sprievodnom vozidle cyklistické preteky Tour de France.
Láska k výtvarnému umeniu Sekoru nasmerovala k súkromnej maliarskej tvorbe, ktorej najzaujímavejšia časť bola inšpirovaná dielom francúzskeho výtvarníka Henriho Rousseaua. Tri z jeho malieb uvidíte aj v Danubiane - Krokodíla, Makaka aj Tigra a hada. Záujem o prírodu Sekoru podnietil nielen k vytvoreniu Ferda Mravca a mnohých ďalších zvieracích hrdinov, ale aj k budovaniu zbierky hmyzu. Úspech knižiek s Ferdom Mravcom - prvá vyšla v roku 1936 - mu otvoril dvere k spolupráci s divadlom, rozhlasom, filmom a neskôr aj televíziou, kde si mohol vyskúšať pozície scénografa, kostýmového výtvarníka alebo scenáristu. V Danubiane hneď na začiatku Sekorovej výstavy uvidíme vo vitríne repliku scény z bábkového filmu Ferda Mravenec z 90. rokov. Film tesne pred koncom druhej svetovej vojny vytvorili Hermína Týrlová a Ladislav Zástera, a hoci v pohnutých časoch nepritiahol takú pozornosť, akú by si zaslúžil, patrí k míľnikom domácej kinematografie. Celá jedna miestnosť je venovaná Ferdovi Mravcovi a jeho priateľom, pyšnej Lienke aj Chrobákovi Truhlíkovi, zhromaždili tu vydania knižiek o Ferdovi v rôznych jazykoch. Apropo, Ferdo sa zrodil 1. januára 1933, keď vyšla v Detskom kútiku Lidových novín prvá epizóda obrázkového seriálu pomenovaného práve po hlavnej postave Ferdovi. Prvé Ferdove príbehy boli protivojnové, v komikse z roku 1938 vstúpil Ferdo do armády a dôvtipne bojoval proti vojsku škorpiónov. Po roku 1948 sa Ferdo zapojil do veľkého mravčieho kolektívu, ktorý mu pomáhal v jeho budovateľskom úsilí. Veľmi zaujímavá je aj časť výstavy venovaná Sekorovej novinovej tvorbe. Tvorcovia výstavy pripomínajú, že Sekorova všestrannosť však paradoxne komplikovala docenenie jeho diela. Výstava Vlna za vlnou Jiřího Sopka žiari farbami.
Trendy v svadobných tortách a inšpirácie pre kreslené torty
Svadobné torty sú neodmysliteľnou súčasťou svadobnej oslavy. Cukrárska dizajnérka Petra Tóthová, ktorá sa špecializuje na svadobné torty s ručne vymodelovanými luxusnými jedlými kvetmi, hovorí, že kreatívne a variabilné kombinovanie dizajnu s delikátnou chuťou ju na tejto práci baví najviac.
Ako vzniká svadobná torta?
Najlepšie, ak snúbenci prídu so svojou predstavou, s obrázkom, podľa ktorého spoločne dotiahneme výsledný efekt. Ten závisí aj od ich rozpočtu. Ak návrh nechajú na ňu, zo širokej škály možností je dôležité vyselektovať, či chcú mať tortu elegantnú, klasickú, veľmi zdobenú, alebo jednoduchú. Kým dizajn torty je skôr nevestinou parketou, chuť rieši dvojica spoločne. Cukrárka im vopred navrhne zoznam chutí (teraz sú in svieže ovocné) a podľa výberu ich pozve na ochutnávku.
Trendy v dizajne tort
Nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie sú pre obidve strany najmä sociálne siete. Preto sa už aj na našich svadbách krájajú geo torty evokujúce mramor a minerálne kamene, ktoré letia v zahraničí, no obľúbené sú najmä polonahé torty zdobené živými kvetmi. Petra Tóthová dáva v blízkej budúcnosti veľkú šancu aj asymetrickým vzorom, kresleným, maľovaným či akvarelovým tortám, ale aj jednoduchým greenery tortám ozdobeným živou či cukrovou zeleňou. Slovenské nevesty však ešte stále milujú aj poťahovú fondánovú hmotu, ktorá okrem toho, že najviac evokuje svadobné šaty, je najpraktickejším riešením aj v tých najväčších horúčavách. Čoraz populárnejšie je zdobiť torty maslovou hmotou, ktorá ponúka rôzne variabilné možnosti.
Najobľúbenejšia svadobná farba je biela v kombinácii s kovovou zlatou, so striebornou alebo momentálne veľmi obľúbenou medenou. Okrem živých či luxusne vymodelovaných kvetov sú praktickými a cenovo dostupnými ozdobami stuhy, napríklad vo folklórnom vyhotovení. Na ľudovú nôtu môže torty dotvoriť aj obilie alebo šúpoľová bábika. Počet poschodí svadobnej torty závisí nielen od fantázie, ale aj od počtu hostí a rozpočtu. Dôležité je ujasniť si, či torta bude ako jeden z dezertov na sladkom stole - candy bare, alebo bude hlavným dezertom. V tom prípade sa musí rátať s väčšou porciou na osobu. Alebo sa môžete rozhodnúť pre zlatú strednú cestu. Podľa toho si každá cukrárka vyráta, koľko bude mať torta poschodí. Odporúča, aby sa nekrájala na trojuholníky, ale na mriežku, čím sa docieli viac menších porcií. Cukrárka by mala stanoviť, koľko a akých veľkých porcií z každého poschodia vyjde a podľa toho vyrátať cenu torty.
Inšpirácia kreslenými postavičkami
Inšpiráciu pre detské torty je možné hľadať aj v tvorbe ilustrátorov, ako bol Ondřej Sekora. Jeho postavičky, ako Ferdo Mravec, Lienka či Chrobák Truhlík, môžu byť skvelým motívom pre detskú tortu. Torta môže byť zdobená jedlými figúrkami týchto postavičiek, alebo môže byť na torte namaľovaný obrázok s motívom z ich príbehov. Ďalšou možnosťou je inšpirovať sa farbami a štýlom ilustrácií Ondřeja Sekoru a preniesť ich do dizajnu torty.