Slovensko, krajina bohatá na folklór a tradície, ponúka jedinečnú zmes tanca, spevu, vína a jedla, ktoré sa odrážajú v jej kultúrnom dedičstve. Od stredovekých Vianoc po fašiangové oslavy, slovenské tradície sú hlboko zakorenené v histórii a náboženstve a prenášajú sa z generácie na generáciu.
Stredoveké Vianoce a ich náboženský význam
Vianoce, ako ich poznáme dnes, sú ovplyvnené modernou dobou, avšak ich korene siahajú až do stredoveku. Pozoruhodnú správu o stredovekých vianočných oslavách možno nájsť v anglickom liste datovanom na Štedrý večer roku 1459, ktorý napísala Margaret Pastonová, bohatá pani z Norfolku, svojmu manželovi Johnovi. V stredoveku boli Vianoce skôr náboženským sviatkom, menej významným ako Veľká noc. Advent, 40 dní pred Vianocami, bol obdobím pôstu, zdržanlivosti a pokánia.
Jedlo, pivo a víno boli neoddeliteľnou súčasťou osláv. Domy zdobili brečtan, cezmína, imelo, vavrín a ihličnany. Koledovanie, ktoré zahŕňalo tanec aj spev, bolo obľúbenou činnosťou. Rodinná zábava sa obmedzila na stolové hry, ako šach a karty.
Vianočné sviatky v obrade Východného Rítu
Vianočné sviatky sa v dedinkách s obradom Východného Rítu začínali 28. novembra pôstnym obdobím, ktoré trvalo takmer 5 týždňov. Nasledujúci významný sviatok bol sviatok Svätého Mikuláša, biskupa z Mesta Miry, ktorý pomáhal chudobným. Z toho vznikla tradícia dávať na Mikuláša do okien obuv.
Duch vianočných sviatkov bolo cítiť už pri zdobení vianočného stromčeka, ktorý sa spravidla zdobil až na Štedrý deň doobeda. Gazda domu dával dobytku v maštali a išiel slamou obviazať ovocné stromy, aby na druhý rok priniesli dobrú úrodu. Po skončení povinností išiel do domu s otiepkou slamy a pozdravom „Christos Raždajetsia“, na čo sa odpovedalo „Slavyme Jeho“. Trochu slamy sa dalo na stôl a prikrylo sviatočným motívom Vianoc, do ktorej sa zviazali lyžica, vidlička a nôž, aby sa rodina držala dokopy. Ostatná slama sa dala na podlahu, nohy stola sa obviazali reťazou, aby rodina držala spolu.
Prečítajte si tiež: Svadobné inšpirácie: Biele koláče
Pri samotnej večeri sa po namočení chleba do medu a cesnaku gazdiná namáčala prst do medu a každému urobila krížik na čele so slovami, aby vás ľudia mali radi ako med. Pri večeri sa nesmelo rozprávať, aby sa rodina nedostala do klebiet.
Po večeri sa konala modlitba v cerkvi takzvane „Zlate časy“. Na Roždestvo Christovoj chodili „Betlehemci“, mládež, ktorá nacvičila program vítania narodenia Hospoda Isusa Christa. Po „koľade“ chodili aj dospelí chlapi a spolu s finančným odnosom darovali všetko na skrášlenie chrámu.
Fašiangy: Obdobie radosti a hojnosti pred pôstom
Fašiangy sú obdobím radosti, zábavy a bohatých hostín, ktoré sa na Slovensku spájajú s časom medzi sviatkom Troch kráľov a Popolcovou stredou. Počas fašiangov sa konajú zabíjačky, krstiny a svadby. Gazdovia vozili na saniach maštaľný hnoj na pole, ako ekologické hnojivo.
Velykonnyj pôst u kresťanov východného vierovyznania sa začínal už v syropostnou nedeľou. Pred samotným Velekdeňom je ešte týždeň vopred posvätenie miňok (bahniatok) ako spomienka na slávnostný vstup Isusa Christa tesne pred zradou a ukrižovaním do Jeruzalema. Vo veľký piatok sa pri strastných modlitbách ukladá symbolické Chritovo telo napísané ako ikona na Plaštenici do hrobu, kde zotrvá až do nedele do Voskresnej utrení.
Na samotnú bielu sobotu sa poupratuje Boží chrám a pochmúrne bordové prestieranie dostane slávnostnú bielu farbu čistoty Isusa Crista. Prípravy prebiehajú aj doma, piekli sa pásky, maľovali vajíčka, robila hrudka zo syra, maslo, soľ, cvikla, klobása, údená domáca šunka. Od Voskresnej utrení sa už zdravilo „Christos Voskrese a odpovedalo Vojistynu Voskres“.
Prečítajte si tiež: Oslava 14. narodenín s tanečnou tortou
Po skončení liturgie kňaz konal obchod obídenie kostola, kde na každej svetovej strane sa čítalo z Evanjelia medzi tým za hlaholov zvonov sa spievajú predpísané modlitby. Po treťom obchode sa zastavil pred dvermi a pristúpil k posväteniu jedál. Po najedení sa detí šli na lúku guľať maľované vajíčka a poobede sa šlo na Velykonnu večurňu. Krstní rodičia obdarovali svoje krstné deti nejakým darčekom. Dievčatá poobede chodili po dedine spievali „kačkali“ a chlapci už kuli plány na oblievačku, ktorá sa začínala veľmi skoro ráno vo Velykonnyj ponedilok, dievčatá zas mali deň v utorok.
Vianočné sviatky na Podpoľaní a Horehroní
V Hriňovej a Telgárte majú vianočné sviatky dodnes silnú tradíciu. V Hriňovej pôsobí viacero folklórnych súborov a ľudia sa stretávajú a spievajú pri husliach, harmonike alebo aj bez sprievodu. Renáta Neupauerová vo svojej knihe Vianočné sviatky na Podpoľaní dokumentovala rozprávanie pamätníkov a zbierala staré fotografie.
Ich blížiaci sa príchod signalizovali sviatky Kataríny, Ondreja, Barbory a Lucie, označované aj ako stridžie dni. Tradičné katarínske zábavy boli poslednou príležitosťou na tancovačku. Na Ondreja to boli ondrejské riekanky - dievčenské rituály s cieľom dozvedieť sa, ktorá sa vydá a koho bude mať za muža. Na Barboru chodili chlapci vinšovať a vetvičky ovocných stromov sa dávali do vody, či vykvitnú. Mikuláša dobre poznáme až do dnešných dní. Týždeň po Mikulášovi prichádzala Lucia - najvýznamnejší deň stríg, keď sa dievčatá obliekali do bielej plachty, pomúčili si tvár, chodili bieliť izby vápnom a vymetať pavučiny. Na sviatok svätého Tomáša 21. decembra nesmeli ženy priasť a chlapci chodili vinšovať s oceľou, aby mali domáci pevné zdravie. Jednou zo špecialít tohto regiónu je chodenie s hadom, keď dvaja malí chlapci rozprávajú krátke básničky či spievajú legendu o Adamovi a Eve.
Vianočný stromček visel z povaly, ozdobený jabĺčkami a orieškami zabalenými v pozlátke. V Detvianskej Hute mali taký zvyk, že keď gazda doniesol na Štedrý deň ráno stromček z hory, zastal s ním na prahu izby, všetkým zavinšoval a až potom s ním vošiel a deti ho mohli ovešať jabĺčkami, slivkami a podobne. V Hriňovej a Detvianskej Hute napríklad na večeru jedávali aj ryžu varenú v mlieku - takzvaný rajs.
Keď už bolo na stole všetko prichystané, večer zobral najstarší slobodný mládenec z domu takzvaný šochtár a išiel po vodu k potoku. V kuchyni zastal mládenec s vodou vo dverách a odriekal veselo-svätú novinu. Otec nachystal malý stolček, matka ho prikryla bielym obrúskom a tam sa položil šochtár s vodou. Potom sa v tej vode všetci poumývali. Po umytí si všetci posadali za stôl a jedlo sa. Darčeky bývali poskrývané po kútoch izby. V Detve chodili aj hudci s husličkami a popod okná hrali a spievali vianočné koledy. Gazda s gazdinou im potom vyniesli koláče a ponúkli ich pálenkou. Po spievaní chodili chudobní chlapci aj dievčatá po najbližších susedoch a známych, aby si vyspievali nejaký ten grajciar.
Prečítajte si tiež: Animovaný film Oblačno, miestami fašírky 2 - recenzia
V Hriňovej sú dodnes veľmi populárne takzvané betlehemské hry. Betlehemci chodia od domu k domu, kam ich zavolajú. Na Vianoce sa počas verejného vystúpenia prezentujú jednotlivé zoskupenia betlehemcov. Betlehemy sú unikáty, dedia sa z generácie na generáciu. Populárna bola vianočná hra o Dorote, pri ktorej sa recitovali verše a spievalo sa. Traja králi sú takisto fenoménom, ktorý dodnes zdobí tradície v krásnom podpolianskom kraji.
V súčasnosti sa vianočné sviatky slávia v Telgárte veľmi podobne ako na celom Slovensku. Ide najmä o stretnutie rodiny a návštevu chrámu. Z bohatých ľudových zvykov sa zachovali len niektoré, ktoré sa týkajú Štedrého dňa a nasledujúcich dvoch sviatočných dní. Ostatné postupne s časom odchádzali, ale potešiteľné je, že niektoré sa nahrádzajú novými formami. Veľmi obľúbenými a navštevovanými sa stali vianočné koncerty.
Štyridsať dní pred Vianocami sa začal pôst, u gréckokatolíkov a pravoslávnych Filipovka, ale bežne ľudovo nazývaný advent. Ľudia sa až do Vianoc vyhýbali zábavám, nekonali sa svadby a iné veselosti, okrem nedele sa zdržiavali mäsitých jedál, viac sa modlili, rozjímali, a tým aj menej hrešili.
Poslednou zábavou mladých, na ktorú výnimočne mohla prísť aj rómska hudba, boli priadky, na ktorých sa „merala noc“. Konali sa vždy pred 14. novembrom. Meranie noci znamenalo, že na posledných veselých priadkach sa mohla mládež zabávať až do jednej po polnoci. Podvečer slobodné dievky odbehli do dediny a tam, kde mali vekom primeraných mládencov, zaklopali a poprosili o nejaké pohostenie na priadky, lebo idú merať noc.
Na Ondreja a na Barboru priadky organizovali dievčatá vo veku od pätnásť do osemnásť rokov. Hneď zvečera sa dve-tri z nich rozbehli do dediny a tam, kde mali v dome Ondreja, sa snažili ukradnúť kľúč, najlepšie s veľkou dierkou. Cez ňu potom do hrnca so studenou vodou liali roztopené olovo. Podľa tvaru odliateho olova hádali, čím ich nastávajúci bude. Štvrtého decembra, na Barboru, dievčatá nesmeli zabudnúť odlomiť halúzku z čerešne. Tú dali do nádoby s vodou na okno a až do Vilije sledovali, či vykvitne.
Na sviatok svätého Mikuláša sa tešili najmä menšie deti, ktoré si ešte večer pred sviatkom dali kapčeky či topánky do okna a nevedeli sa dočkať rána, čo im Mikuláš donesie. Väčšie deti sa prezliekli za Mikuláša, čerta a anjela, na tvár si dali vlastnoručne vyrobenú papierovú masku a chodili po domoch, kde mali menšie deti.
Týždeň pred Vianocami sa v telgártskych domácnostiach začalo upratovať. Gazdovia narúbali dostatočné množstvo dreva, gazdiné vymenili slamu v „strožľakoch“ na všetkých posteliach a oprali všetko do posledného kúska, lebo počas celých sviatkov od Vilije až do dňa po Novom roku sa prať nesmelo. Dva dni pred Vilijou sa začali piecť veľké sviatočné biele koláče a makovníky. Oveľa skromnejšie, ale zato dôležité bolo tradičné pôstne pečivo - opekance, kvaka a lokša -, ktoré bolo súčasťou štedrovečerného stola.
Od rána bol prísny pôst, to znamená bez mäsa, masti, mlieka, masla, syra a vajec, výnimku tvorili len chorí a veľmi malé deti. V dome bolo rušno, každý robil svoju robotu. Najprv navarili pencle (pôstnu hubovú kapustnicu), zo sušených sliviek urobili sladký kompót s klinčekmi a so škoricou, horúcou vodou zaparili opekance, do ktorých pridali mak, cukor a sušené hrozienka, a dali ich vychladnúť. Väčšie deti zdobili stromček zavesený v kúte izby nad stolom. Ozdoby boli skromné - jabĺčka, oriešky, keď sa podarilo aj perníčky, retiazky či iné ozdôbky si samy urobili zo slamy alebo z papiera.
Večera sa začínala o piatej úderom kostolného zvona. Na stôl s najkrajším obrusom a bochníkom chleba položili kapustnicu s pencľami, opekance, lokšu, kvaku, cesnak, med, uvarené slivky, jabĺčka, a keď mali, aj orechy, nezabudli ani na hriatô a sladké varené víno. Gazda doniesol z humna snop slamy a položil ho pod stôl, aby sa v budúcom roku zabezpečila dobrá úroda. Nohy stola obkrútil reťazou, aby rodina vždy držala spolu. K stolu sa zišla celá rodina a všetci, ktorí bývali v dome, jedno miesto pri stole ostalo prázdne - pre pocestného. Od stola počas celej večere nikto nesmel odchádzať, lebo by v blízkom čase odišiel z domu a nikdy by sa nevrátil.
Večera sa začala zapálením sviece na stole, spoločnou modlitbou a koledou. Otec ako hlava rodiny nalial dospelým hriatô alebo víno a predniesol prípitok, potom rozlomil lokšu a rozdal všetkým pri stole. Každý k nej zjedol strúčik cesnaku a zvyšok lokše dojedli s medom. Nasledovali ďalšie jedlá v poradí: kapustnica, opekance, varené slivky, kvaka, deti dostali aj jabĺčka, oriešky či perníčky, ktoré nezavesili na stromček.
Koledníkmi na Viliju boli pastieri, menšie deti, väčšie dievčatá a rómska hudba. Hneď po večeri bolo počuť trúbenie pastierov, ktorí išli zavinšovať do domov gazdov, ktorým pásli dobytok. Gazdiné už mali pre nich pripravenú výslužku. Menšie deti sa rozbehli zavinšovať alebo zaspievať koledu väčšinou k rodine, susedom a známym a za vinšovanie obyčajne dostali peniažtek alebo sladkosť. Väčšie dievčatá zase spievali koledy, ale aj veselé pochôdzkové pesničky. Išli tam, kde mali rodinu, ale najmä tam, kde boli v dome mládenci. Z niektorej ulice bolo počuť aj hudbu. V celej dedine bolo cítiť sviatočný pokoj a počuť trúbenie pastierov, koledy a vyhrávanie rómskej muziky. A v takejto atmosfére všetci čakali na to hlavné - na „Roždestvo Isusa Christa“. Jeho narodenie spolu privítali a slávili v chráme na veľkom povečerí, ktoré sa zvyčajne konalo večer o desiatej.
Po polnoci, z druhého na tretí sviatok vianočný, skupiny mládencov chodili Po bursikoch.
Prvý sviatok vianočný sa začal vinšovaním rodine, susedom a známym. Vinšovníkmi boli výlučne starší chlapci, ešte nie mládenci, a mladí ženatí chlapi. Privítať vinšovníkov bola pocta pre dom a znamenalo to prosperitu do budúceho roka. Každá domácnosť prísne sledovala, aby ráno do domu nevstúpila cudzia žena, to by im prinieslo nešťastie. Vinšovníkov si všade uctili, a keďže pôst sa skončil, aj pohostenie bolo štedrejšie. Odo dňa Kristovho narodenia až do Troch kráľov sa v Telgárte zdravilo slovami „Christos raždajetsja“ a odpovedalo sa „Slavite jeho“.
Chlieb a hry: Rímske dedičstvo a moderné interpretácie
Koncept "chlieb a hry" (lat. panem et circenses) pochádza zo starovekého Ríma a vyjadruje spôsob, akým si rímski cisári zabezpečovali priazeň ľudu. Poskytovaním základných potrieb (chlieb) a zábavy (hry) sa snažili odvrátiť pozornosť od politických a sociálnych problémov.
Chlieb bol v starovekom Ríme základnou potravinou. Cisári zabezpečovali jeho pravidelné dodávky, často aj zadarmo, pre chudobnejších občanov. Hry, alebo zábava, mali v rímskej spoločnosti dôležité miesto. Išlo o rôzne podujatia, ako gladiátorské zápasy, divadelné predstavenia, preteky na koňoch a iné.
V moderných interpretáciách sa koncept "chlieb a hry" často používa aj v modernej politike a spoločnosti. Kultúrne leto v Trstenej ilustruje modernú podobu "hier". Futbal je veľký fenomén, ktorý dokáže ľudí aj národy spájať, ale aj rozhádať.
Rímske hry ako forma popularizácie histórie
Jedinečný projekt Rímske hry má ambíciu populárno-zábavnou formou spropagovať významnú kultúrno-historickú pamiatku Gerulatu v Rusovciach. Rímske hry navštevujú tisíce návštevníkov. Ide o celodenný zábavno-náučný program plný originálnych, vtipných aj náučných prvkov určených pre rodiny bez rozdielu veku.
Limes Day má upozorniť na rímske pamiatky na hranici pozdĺž Dunaja, ktoré boli súčasťou Limes Romanus. Zámerom je propagovať tieto pamiatky a dosiahnuť ich zápis do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Divadlo ako forma "hier"
Divadlo je kolektívne umenie a dielo vnímané kolektívne publikom. Divadelné prvky možno nájsť pri svadobnom obrade a iných obradoch (chodenie Mikuláša a Lucie, chodenie masiek na konci fašiangov, vynášanie Moreny a pod.). Azda najvyspelejším ľudovým divadelným útvarom sú vianočné koledné hry (betlehemská hra s námetom narodenia Krista, hra chodenia s hadom prezentujúca vyhnanie Adama a Evy z raja, chodenie s kolískou po Troch kráľov, chodenie s hviezdou na Troch kráľov).
Divadlo starovekého Ríma je pokračovaním starogréckeho divadla. Účelom divadelných predstavení nebolo učiť a povznášať, ale predovšetkým zabávať.
Fašiangy vo Veľkom Šariši
Fašiangy sú obdobím radosti, zábavy a bohatých hostín. Vo Veľkom Šariši sa koná fašiangovanie na Námestí sv. Jakuba. Návštevníci sa môžu tešiť na vystúpenia folklórnych súborov, tradičnú hudbu a pestrú ponuku tradičných dobrôt.
K fašiangom neodmysliteľne patrí aj bohaté jedlo. Tradičné pokrmy zahŕňajú vyprážané šišky, fánky, klobásy, slaninu, jaternice a zabíjačkové špeciality. Jedným z najvýraznejších prvkov fašiangov sú masky a karnevalové sprievody. Ľudia sa prezliekajú do rôznych kostýmov, pričom tradičné masky predstavujú zvieratá, smrť, ženíchov a nevesty či rôzne komické postavy.
Jesenné tradície: Dožinky, vinobranie a páračky
Jeseň je čarovné obdobie plné farieb spájané s prípravou na zimu. Aj s jesenným obdobím sa spájajú zaujímavé zvyky a tradície. Koniec leta patrí dožinkám a vinobraniu, kedy ľudia žnú výsledky svojej tvrdej práce. Oberačkové slávnosti pretrvali z čias dávnej histórie až dodnes. Patria k obľúbeným a udržiavaným zvykom počas jesene.
Tradičná páperová perina bola kedysi súčasťou dobrej výbavy každej mladej devy. Napárať perie do takej periny bola dlhodobá záležitosť. Až skončili práce na poliach, prišli na rad páračky. Počas dlhých jesenných a zimných večerov sa schádzali ženy a dievčatá z rodiny aj od susedov. Opäť stretnutie žien vyplňujúce čas počas dlhých večerov. Vlákna ľanu, konope a vlny sa pomocou vretena alebo kolovrátku spriadali do nite.
Zvyky a obrady spojené s narodením a smrťou
Zvyky a obrady s narodením a úmrtím človeka patria k vývojovo najstarším, ale aj k najstabilnejším. Osud človeka bol podľa ľudových predstáv určený pri narodení.
Deti sa v minulosti rodili iba doma. Pôrodu sa zúčastnila babica, matka rodičky alebo svokra, prípadne blízka príbuzná. Pri pôrode bola rodička izolovaná od okolia. Mala v izbe vyhradené miesto. V kúte za dverami mala posteľ, ktorú od ostatnej časti miestnosti oddeľovala „kútna plachta“. Pri posteli bývala i kolíska, do ktorej vložili dieťa. Dieťa babica okúpala v drevenom koryte, obliekla do pripravenej košieľky, čepčeka, na rúčku zaviazala červenú stužku proti „urieknutiu“ a silno zabalila do vankúša, popľuli ho slinou, taktiež proti urieknutiu. Žena po pôrode bola považovaná za nečistú („šestonedieľka“). Dieťa sa snažili čím prv pokrstiť, lebo nepokrstené dieťa sa nesmelo vynášať von. Krstiny bývali v najbližšiu nedeľu od narodenia.
Svadba v živote mladých ľudí bol zlomový bod v ich živote, na ktorý sa bolo potrebné pripraviť. Každá slobodná dievka sa túžila vydať. Mládenec a dievka „si buď padli do oka“, alebo často to bývala hlavne záležitosť rodičov. Dievky sa vydávali mladé, často už dovŕšením 16. roku života. Chlapci starší, nad 21 rokov i viac. Svadbe predchádzali zásnuby, kedy sa stretli obe budúce rodiny. Dievka dostala prsteň. Tri nedele pred svadbou sa konali v kostole „ohlášky“. Svadbe predchádzali rozsiahle prípravy. Na svadbu sa chodilo pozývať osobne. Svadby bývali veľké, zúčastnilo sa 200 i viac pozvaných. Bývala to udalosť v rámci dediny.
Po skone otvorili okná, „aby duši nič neprekážalo v odchode“. Zrkadlo zastreli čiernou šatkou, „aby sa v ňom smrť nevidela a v krátkom čase sa nevrátila“. Potom ho vyumývali, obliekli, obuv nedávali a uložili najskôr na posteľ a potom do truhly. Viečka mu zatlačili mincou alebo len rukou. Verilo sa, že pootvorenými očami vyzerá blízkeho človeka, ktorého si chce vziať so sebou. Bradu mu podviazali šatkou, ruky zopli a dali na ne ruženec.
Fašiangy: Bujaré obdobie pred pôstom
Hoci si na mnohých miestach ľudia slovo fašiangy v dnešnej dobe spájajú len s detskými karnevalmi, veľa miest a dedín tieto tradície stále udržuje pri živote. Celé fašiangové obdobie je pritom veľmi bujaré, plné veselia, tanečných zábav a dobrého jedla.
Obdobie fašiangov zahajuje sviatok Troch kráľov, ktorý každoročne pripadá na 6. januára. Záverečné trojdňové oslavy známej tiež ako ostatky, fašiangov alebo napríklad končiny pot.