Veľké Rovné, obec s bohatou históriou, si zachováva jedinečnú kultúru a tradície, ktoré sa formovali v priebehu storočí. Táto oblasť, obývaná usilovnými ľuďmi, prešla zložitým vývojom, čo sa odrazilo v jej spoločenskom a duchovnom živote. Súčasne si priblížime aj kulinárne zvyky Slovákov na Dolnej zemi, ktorí si do nového domova priniesli svoje tradície a prispôsobili ich miestnym podmienkam.
Kultúrny život vo Veľkom Rovnom
Spoločenská a duchovná kultúra ľudu vo Veľkom Rovnom odrážala sociálne a ekonomické pomery minulosti. Šíriteľmi nábožensky orientovanej kultúry boli predovšetkým duchovní, medzi ktorými sa našli aj takí, ktorí sa venovali širšej kultúrno-vzdelávacej činnosti. Medzi nich patrili členovia Slovenského učeného tovarišstva, ktoré založil Anton Bernolák v Trnave roku 1792. Jedna z pobočiek tohto tovarišstva sídlila zásluhou Jozefa Otrokóczyho a Jozefa Ševčíka práve v Rovnom. Rovniansky stánok evidoval v rokoch 1792 - 1795 sedemdesiat predplatiteľov kníh, čo predstavovalo 14 % z celkového počtu členov na celom Slovensku. Pozoruhodný bol civilný charakter tohto stánku, pretože vyše 35 % jeho členov patrilo ku svetskej inteligencii.
O kultúrne povznesenie obce sa programovo usiloval aj odbor Matice Slovenskej, založený v roku 1921, ktorý mal vlastnú knižnicu a javisko. V roku 1930 zahájil svoju činnosť ochotnícky divadelný krúžok, ktorý zanikol v 80. rokoch pre nedostatok mladých nadšencov. Veľké Rovné nemalo do roku 1971 vlastné kultúrne zariadenie. Od 23. januára 1971 sa v novom kultúrnom dome sústreďujú rôzne kultúrne podujatia v obci. O kultúrny rast v obci sa zaslúžilo v značnej miere aj kino “Drotár”, založené v r.
Kultúra sa šíri aj vďaka masmediálnym prostriedkom, ako sú rozhlas a televízia. Prvé rádio v obci mal správca ľudovej školy pod Ivorom Štefan Kuhajdík, ktorý si ho zakúpil 25. októbra 1926. Prvý televízor bol zakúpený Ľudovou tvorbou v roku 1960. V apríli 1971 z iniciatívy členov družstva Svetom vznikol 15-členný súbor dychovej hudby.
Ľudová slovesnosť a hudba
Zložité hospodárske a sociálne podmienky vývoja tohto regiónu spôsobili značnú retardáciu aj na úseku spôsobu života a kultúry jeho ľudu. Napriek pomerne častým kontaktom časti obyvateľstva, drotármi, s inými oblasťami sa zachovalo v živote rovnianskych ľudí až do polovice 20. storočia a miestami až do súčasnosti množstvo archaických javov, ktoré v iných oblastiach Slovenska zanikli už dávnejšie. Súčasné zmeny v spôsobe života a kultúry ľudu tejto oblasti spôsobujú rýchly zánik alebo zmenu väčšiny javov tradičnej ľudovej kultúry. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa v súčasnosti etnografickému a folkloristickému výskumu tejto oblasti začína venovať zvýšená pozornosť.
Prečítajte si tiež: Inšpirácie na šaláty z vajec
Z prozaických útvarov ústnej ľudovej slovesnosti poznáme z okolia Veľkého Rovného nemonologické a fantastické rozprávky, povesti, zo súčasnosti najmä rozprávanie zo života a spomienkové rozprávanie. Najbohatšiu skupinu ľudovej poézie tvoria ľudové piesne, v ktorých sa výrazne odrážajú sociálne pomery v minulosti. V minulosti pomerne rozsiahlou skupinou boli rôzne drobné druhy ústnej slovesnosti, najmä detský folklór, hádanky, vyčítanky, posmešné veršíky a podobne. Z ľudových dramatických prejavov sa väčšina viazala k fašiangovým a vianočným zvykom a k svadobnému obradu.
Z etnomuzikologického hľadiska sa obec Veľké Rovné zaraďuje ku kysuckému hudobnému dialektu, ktorý patrí do skupiny hudobných nárečí pastierskej kultúry stredného a severného Slovenska. Pastierska ľudová kultúra mala veľký vplyv na zjednotenie prevažnej časti piesňových žánrov. Jej melodika sa stala základom piesňovej tvorby nielen v piesňach spojených so zamestnaním a spôsobom života pastierov, ale aj v ostatných piesňových žánroch. Charakteristická pre ne je viachlasnosť, ktorá zaraďuje túto oblasť medzi najvyspelejšie vokálne oblasti Slovenska. Ľudová tanečná kultúra bola zastúpená krútivými tancami.
Folklórny súbor Rovňan
Obec a jej okolie je kraj bohatý na folklór. Folklórny súbor Rovňan vznikol v roku 1957 vo výrobnom družstve Ľudová Tvorba. Zásluhou profesionality umeleckých vedúcich ako i zanietenosti vedenia a členov súboru sa tento zakrátko vypracoval na vysokú umeleckú úroveň. Ich najväčším úspechom bolo prvé miesto na celoštátnej prehliadke folklórnych súborov výrobných družstiev v pražskej Lucerne v roku 1959. Novodobý FS Rovňan sa sformoval vo februári 2001, kedy sa niekoľko mladých ľudí rozhodlo pokúsiť obnoviť túto tradíciu.
Rodinný život a zvyky
Z hľadiska štruktúry možno pre 19. storočie predpokladať rozšírenú formu viacgeneračnej rodiny, najmä rodinu skladajúcu sa z rodičov, ich nesobášených detí a jedného zo sobášených synov s manželkou a ich deťmi. Napriek existencii početných doplnkových zdrojov obživy, v Rovnom hlavne drotárstva, bola pre spôsob života rodiny rozhodujúca práca na rodinnom hospodárstve. Pri častej neprítomnosti mužov - drotárov, zabezpečujúcich vedľajšie zdroje obživy, väčšinu poľnohospodárskych prác vykonávali ženy, ktoré zabezpečovali aj všetky domáce práce. Deti sa zapájali do pracovného procesu od najmladšieho veku. Medziosobné vzťahy možno charakterizovať ekonomickou nadradenosťou rodičov voči deťom, podriadenosťou žien mužom.
Archaický spôsob života rodín sprevádzalo množstvo rozmanitých, tradíciou uchovaných zvykov, obyčají a poverových predstáv, ktoré sprevádzali človeka pri významnejších rodinných udalostiach, výročných sviatkoch i pri práci počas celého hospodárskeho roka. Veľmi rozmanité sú výročné zvyky, najmä zvykoslovie zimného obdobia. K predvianočnému obdobiu sa viažu mnohé praktiky ľúbostnej mágie. Bohaté sú aj zvyky vianočného obdobia, najmä na Štedrý deň. Najzábavnejšie prvky poskytovali zvyky fašiangového obdobia, ktoré vyvrcholili posledné tri dni pred popolcovou stredou. Rozsiahlu skupinu ľudových zvykov tvorili zvyky spojené s pracovnou činnosťou.
Prečítajte si tiež: Caprese a Panzanella
Ľudová strava
Naturálne a polonaturálne hospodárenie rovnianskych rodín sa v minulosti prejavilo aj v ľudovej strave, v ktorej sa prevažne vyskytovali také potraviny, ktoré bolo možné dopestovať na rodinnom hospodárstve. V dávnej minulosti, keď ešte v obci neboli ani jeden mlyn, obilie sa drvilo v stupách. Bežné bolo mletie v ručných kamenných mlynčekoch, žarnovoch. V zásade bola strava v minulosti jednoduchá a značne jednotvárna, väčšinou zemiaky, kapusta. Mäso sa konzumovalo len vo významné výročné a rodinné sviatky. V rovnianskych rodinách sa často varili “púčky” (halušky) s tvarohom, bryndzou a kapustou, “beleše” - placky z postrúhaných uvarených zemiakov, múky, vajcia a mlieka. Zapíjali sa domácou kyškou.
Ľudový odev
Vplyvom rozsiahlych spoločenských, hospodárskych a kultúrnych premien obce úplne zanikol tradičný ľudový odev mužov a žien, ktorý odrážal v minulosti spoločenské pomery tohto regiónu. Kroj bol jednoduchý a chudobný. Muži sa obliekali do bielych valašských nohavíc, plátenej košele so širokými rukávmi a cez plece mali prehodenú huňu. Za obuv im slúžili krpce. Na hlave nosili “štrkáč” - klobúk so širokou strechou. Ženy sa obliekali tiež skromne. Kroj pozostával z čiernobieleho odevu: čierny hodvábny lajblík (kábatik), čierna zápuna a biela riasená zápuna. Na opúšťanie tradičných odevných súčiastok a prenikanie nových prvkov ľudového odevu mali značný vplyv styky obyvateľstva s inými oblasťami a mestským prostredím, do ktorých sa dostávali najmä počas sezónnych poľnohospodárskych prác. Nový lesk do obliekania priniesli tiež drotári z rôznych končín sveta. Od druhej polovice 19. storočia, a najmä po prvej svetovej vojne, začali prenikať do ľudového odevu továrensky vyrábané materiály a konfekcia.
Architektúra
Obec Veľké Rovné je príkladom voľného reťazového sídelného typu s kopaničiarskymi osadami rozptýlenej zástavby. Základným materiálom na stavbu obytných aj hospodárskych objektov bolo drevo. Miesto na stavbu vyrovnávali kamennou podmurovkou. Sedlovú strechu a ostrešie pokrývali šindľom, neskôr plechom. Podlaha všetkých priestorov domu bola pôvodne všade hlinená. Neskôr sa začala, spočiatku len v izbách, robiť dosková podlaha. Z hľadiska pôdorysu bol v tejto oblasti najrozšírenejší trojpriestorový dom s izbou, pitvorom a bočnou komorou vedľa obývacej izby, v oplotenom dvore so zrubovými hospodárskymi budovami. Hlavným obytným a jediným vykurovaným priestorom domu bola izba. Objekty usadlosti dopĺňali hospodárske stavby, najmä maštale a stodoly stavané takisto z dreva zrubovou technikou. V 1. polovici 20. storočia sa začali stavať murované domy so znakmi vyznievajúcej secesie na fasádach.
Významní rodáci
Každá oblasť, kraj, dedina či mesto Slovenska má svojich významných rodákov, ktorí región preslávili. A nie je to inak ani vo Veľkom Rovnom. Napriek niekdajšej neopísateľnej biede pospolitého ľudu, Veľké Rovné má svoju kultúrnu históriu. Medzi drotármi sa objavili aj takí, ktorí vo voľných chvíľach brávali do ruky pero. K týmto amatérskym spisovateľom patria: Jozef Džavík, Jozef Ferko a Pavel Ferdinand Ježišík. K najvýznamnejším osobnostiam, ktoré zviditeľnili Veľké Rovné patria najmä spisovatelia Vladimír Ferko a jeho mladší brat Milan Ferko. Vo svojich dielach sa často vracali k rodnému kraju.
Svadobné zvyky
Veselo a hlučno bývalo kedysi na svadbách u nás. Zišla sa tam takmer celá rodina a zabavili sa spoločne. Keď si už mládenec našiel svoju vyvolenú, poslal za jej rodičmi obyčajne svoju matku alebo blízku rodinu, aby mu ju nahovorili. Keď bolo po nahovárkach, išli mladí v sprievode rodičov na faru na zápis. Po zápise si dievča už chystalo výbavu, pod ktorou sa vtedy rozumeli najpotrebnejšie šaty a bielizeň. Pri nákupe výbavy kúpila mladucha mladému zaťovi košeľu, mašľu a topánky, on jej zas dal veniec, závoj, topánky a hodvábnu šatku na hlavu. Vo štvrtok pred svadbou sa začalo piecť a aj príbuzní začali nosiť rôzne potreby na svadobnú hostinu. Piekla pozvaná kuchárka, ktorých bolo v dedine niekoľko.
Prečítajte si tiež: Čínska kapusta: jarné recepty
Kulinárne tradície Slovákov na Dolnej zemi
Slováci osídľovali Dolnú zem už na konci 17. a začiatkom 18. storočia. Skromné živobytie si mohli spočiatku doplňovať rybolovom resp. lovom zveri. Po príchode Slovákov na Dolnú zem, ich hlavným zamestnaním bolo dlho pastierstvo. Slováci osídľujúci Dolnú zem si prinášali do nového domova samozrejme aj svoje kulinárne zvyky - teda tradičnú slovenskú kuchyňu 17. - 18. storočia.
V rodisku našich predkov bol v 17. a 18. storočí bežný spôsob varenia na otvorených ohniskách v hlinených nádobách, ktoré sa pristavili k ohňu alebo boli položené na kovových trojnožkách, alebo v kovových kotloch zavesených nad ohniskom. Na otvorených ohniskách sa aj pieklo na železných roštoch a na rozpálených panviciach alebo platniach na nožičkách sa piekli placky. V čase príchodu našich predkov na Dolnú zem v ich pôvodných domovoch poznali pečenie placiek (ako najstaršej formy chleba) a to tak, že múka sa posolila a zmiešala s vodou, rukou sa cesto vyformovalo do okrúhleho , ploského tvaru a dalo sa nasucho upiecť na rozžeravené uhlíky (zabalené v liste) alebo v popole ohniska, neskôr v peci i na platni. Pri nedostatku múky sa do cesta pridávali iné suroviny, kapusta, repa, až neskôr aj zemiaky. Zdrojom stravovania predkov dolnozemských Slovákov v ich pôvodných domovoch na Slovensku v 17. a 18. storočí boli aj divo rastúci cesnak, šťaveľ, žerucha, čakanka.
Celá táto škála potravín, bola aj súčasťou stravy dolnozemských Slovákov, to znamená, že si Slováci osídľujúci Dolnú zem priniesli svoje tradície a zvyky aj v stravovaní a v príprave stravy, a tieto tradície počas 200 rokov neopustili. Na začiatku osídľovania Dolnej zeme v ich kuchyni nebol porcelán, smaltované hrnce, strieborné príbory a ani zložite varené a bohaté jedlá. Od polovice 18. storočia bola strava jednoduchá, základom boli obilninové polievky, kaše a cestoviny, strukovinové a mliečne jedlá, a chlieb kysnutý ak mali podmienky pre jeho výrobu alebo presní chlieb. V rodných územiach Slovenska sa piekol chlieb hlavne ražný, alebo z miešanej múky raž, jačmeň, ovos a veľmi málo pšenica. Na Dolnej zemi bola pôda, kde sa dosahovali veľké výnosy úrody pšenice, a vďaka pšenici vznikol charakteristický symbol dolnozemskej kuchyne - biely chlieb, pečený z pšeničnej bielej múky. Už na začiatku 19. storočia bol na Dolnej zemi pre kuchyňu charakteristický kysnutý biely chlieb, vysoký, vypuklý a okrúhly s peknou chrumkavou hnedou kôrkou. Chlieb sa jedol ku všetkému, k mäsu, údeninám, slanine, polievke, prívarkom, aj k zelenine a ovociu a piekol sa ešte aj v 20. storočí doma, v domácej peci. V dňoch pečenia chleba zo zvyškov cesta piekli tiež „lepníky“ (podplamenníky) - placky z chlebového kysnutého cesta, plnené smotanou alebo , plnené kapustou (nazývané aj kapustníky) alebo lekvárom. Opekance - piekli sa tiež z chlebového cesta, pripravili sa do zásoby. Pšeničná múka bola základom pri pečení špeciálnych ťahaných koláčov - rejtešov, t.j. štrúdlí, ktoré boli plnené na sladko jablkami, višňami, čerešňami, tvarohom, makom, orechmi aj krupicou , alebo plnené na slano kapustou, tvarohom.
Polievky boli základom dennej stravy popri chlebe. Varili sa jednoduché lacné polievky, zahustené, zeleninové, strukovinové, mliečne aj ovocné. Vždy sa jedli s chlebíkom. Receptúry polievok boli pôvodné, ich inovácia súvisela s dostupnosťou produktov v novom prostredí. Príkladom je varenie rosťovky, t.j. polievky z rasce. Okrem pšenice začali v novom prostredí už v 18.st. Kukuričnú múku dokázali využiť aj pri pečení koláčov-pečiva. Kukuričné pečivo nazývali gerheň (krájané na pagáčiky), máľa, maľ (redšie, vyliate na plechu). Kukuričné pečivo v čase núdze nahrádzalo chlieb! V 19. st. sa rozšírilo v Uhorsku a teda aj u dolnozemských Slovákov pestovanie papriky a paradajok. Papriky a paradajky sa stali ďalším identifikačným znakom v kulinárskej kultúre dolnozemských Slovákov. Mimoriadne kvalitná bola sušená mletá sladká a štipľavá červená paprika, ktorá sa drvila v mažiaroch alebo mlela v mlyne. Mletá paprika dodala dolnozemskej kuchyni osobitú chuť. V kuchyni dolnozemských Slovákov na území Maďarska sa využívali paradajky pri príprave polievok, omáčok, prívarkov, paradajkového pretlaku. V južnejších oblastiach Dolnej zeme bolo využitie zeleniny v stravovaní ovplyvnené balkánskou kuchyňou - v Srbsku aj Chorvátsku sa vyrábal ajvar - zmes paradajok a paprík, varená v kotloch, príloha k mäsu (aj v chorvátsku). Ďalším charakteristickým symbol dolnozemskej kuchyne boli jedlá pripravené kombináciou papriky a paradajok - lečo (typické balkánske jedlo sataraš), pripravované s cibuľou, vajíčkami, klobásou, v Bulharsku - má pomenovanie aj tzv. ľutika (lečo, zeleninové jedlo).
Tekvica bola sezónnou zeleninou, a bola veľmi obľúbená. V 19. storočí obohatili stravovanie obyvateľov jedlá zo zemiakov. Ďalším symbolom dolnozemskej kuchyne je sárma - kapustný list (alebo vínny list) plnený mletým mäsom, v rajčinovej omáčke, s kyslou kapustou, ochutenou smotanou a samozrejme základom je kvalitná mletá červená paprika. Sárma sa varila v čase zabíjačiek na celej Dolnej zemi. S rozšírením chovu ošípaných súvisí ďalší symbol dolnozemskej kuchyne - dolnozemská klobása, dnes je najznámejšie pomenovanie čabianska klobása. Dolnozemská klobása je špecifická svojou chuťou, vôňou, farbou a konzistenciou. Základom je kvalitné bravčové mäso a výdatné množstvo sušenej červenej papriky. Väčšina mäsa sa pri zabíjačke hneď spracovala do klobás, huriek (jaterníc), tlačeniek (matej, brezák), mäso sa nasolilo a tiež zaúdilo, hlavne stehná, rebrá. Slanina sa spracovala údením, časť sa vytopila, pripravili sa oškvarky. V čase zabíjačiek sa varili rôzne zabíjačkové jedlá. Súčasťou mäsovej stravy celoročne bola hydina, sliepky, kačky, husi, morky, prepeličky, ktoré sa vo väčšom množstve chovali na predaj a aj pre vlastné využitie. Špecialitou boli holuby, z nich holúbková polievka (liek pre chorých).
Popri obilninovej strave takmer každodennou zložkou stravy boli strukoviny - šošovica, hrach, vika, bôb, cícer, neskôr fazuľa a významnou zložkou stravovania boli mliečne výrobky. Mlieko a výrobky z neho boli súčasťou raňajok, obeda aj večere, konzumovalo sa čerstvé, v polievkach, prívarkoch, vyrábalo sa maslo, tvaroh , syr, aj bryndza. Ovocie sa sušilo na veľkých prútených košoch, sušili sa najmä jablká, slivky, hrušky. Z ovocia sa varili kompóty, džemy, lekváre, ale aj polievky. Ovocné polievky: polčová (egrešová) , višňová, jablková, hrušková. Aj dolnozemskí Slováci vyrábali alkoholické nápoje zo všetkého, v Maďarsku dorábali víno, ale viac bola v obľube pálenka, v Srbsku - víno a pálenka zo sliviek, čerešní, hrozna a aj cukrovej repy a ciroka.