Máte zálusk na zubaté torpédo? Na Slovensku máme množstvo jazier, vodných nádrží a riek, kde môžeme stretnúť túto zubatú krásavicu - šťuku. No okrem šťuky existujú aj iné zaujímavé ryby, ktoré si zaslúžia našu pozornosť, napríklad striekajúca ryba.
Lov šťuky muškárením
Loviská šťuky musia mať vlastnosti, ktoré budú priťahovať sladkovodné tigre. Obľúbené sú trstiny, kde sa menšie rybky producírujú hore-dole. Ak si nejaká z nich nedá pozor…
Riešenie lovu šťuky muškárením je pomerne jednoduché, ale niektoré činnosti sú rozhodujúce pre úspech a, čo je dôležitejšie, treba udržať v bezpečí seba aj šťuku.
Výber prútu, šnúry a nadväzca
Prút by mal byť silný, ideálne AFTMA 7 a viac. Existujú na to dva dôvody: v prvom rade sú to muchy, ktoré sú veľké (7 až 15 centimetrov!), a po druhé, ak sa na hák zavesí nejaká šťuka, bude to naozaj tanec. Pri neskutočne ohnutom prúte a veľmi dlhom zdolávaní môže ryba veľmi trpieť, najmä čo sa týka stresu.
V navijaku by malo byť navinutých aspoň 90 metrov backingu a šnúra 7 - 10. Toto je dosť dôležité! Asi najpoužívanejšími a možno aj najlepšími sú intermediálne šnúry, ďalej plávajúce a do tretice rýchlo potápavé. Existuje aj množstvo originálnych nadväzcov na dravce, mne sa však osvedčili nadväzce vyrobené zo silného vlasca a tenkého oceľového lanka.
Prečítajte si tiež: Učte deti o prírode prostredníctvom kníh o rybách
Výber strímrov
Výber by mal obsahovať veľa veľkých strímrov. Pri tomto spôsobe lovu by mala platiť zásada - čím väčší strímer, tým väčšia šťuka. Top farbou je čierna, ktorá v správnom vyhotovení vytvára nádhernú siluetu, a taktiež biela a krikľavo-zelená. Jedna z najlepších múch nie je nič iné, len zopár „grizly“ pierok, niekoľko lametiek crystal flash, alebo flashabou a telíčko vytvorené zo snopčeka marabou. Veľmi ľahko sa viažu a sú účinné. Takisto ako popery, ktoré majú hlavičku vytvorenú z jelenej srsti, alebo z materiálu podobnému štopľom do uší.
Výbava pre lov
Podberák by mal byť pevný, s dostatkom priestoru na uloženie veľkej šťuky bez rizika poškodenia. Skrátka ryba by mala ležať v podberáku rovno, nemala by byť neprirodzene pokrútená! Kliešte, alebo dlhý pevný pean sú nevyhnutné. Zabezpečujú jednoduché odstránenie háčika. Bez toho riskujete vážne zranenia. Šťuka rozhodne nebýva apatickým trpiteľom.
Technika lovu
Pripravte si prút, ako som spomínal, zhruba takú sedmičku a 2 - 2,5 metra vlasca s priemerom zhruba 0,30mm. Vlasec spojíme s oceľovým lankom uzlom Albright Knot. Jemné oceľové lanko by malo mať dĺžku zhruba 45 centimetrov. Po nahodení chvíľu počkajte, kým mucha klesne ku dnu a potom trhavými pohybmi priťahujte. Nezabudnite, pokúšate sa imitovať umierajúcu, alebo ranenú rybku. Párkrát potiahnite, potom na chvíľu strímer zastavte a znova poťahujte.
Sotva však šťuka zaberie, robí všetko pre to, aby sa háčika zbavila a často sa jej to aj podarí. Je to fantastický pohľad, keď všade okolo strieka voda, ryba sa snaží zbaviť muchy, nervózne cerí zuby a robí výpady. Menšie šťuky sú zábavné, pretože veľa energie spotrebujú na útok, záber a následný rýchly únik. Na samotný boj im teda veľa energie neostáva. S veľkými šťukami je to už iné. S prehľadom vám vytiahnu celú šnúru, robia vzdušné saltá, snažia sa zmotať celý nadväzec. Zdolávanie je veľmi podobné zdolávaniu iných veľkých rýb.
Manipulácia s ulovenou šťukou
Je dôležité šťuku rýchlo a bezpečne dostať z vody. Mnohí veria, že šťuky sú neuveriteľne odolné, ale v skutočnosti pôjdu bruchom hore veľmi rýchlo, ak sa s nimi nesprávne zaobchádza. Len čo šťuku vylovíte, položte ju na matrac bruchom dole. Táto poloha by mala šťuku trochu upokojiť. Na pozore sa však majte stále. Vezmite kliešte a opatrne vyberte háčik z papule. Pre istotu to robte rukou, ktorou nepíšete… Snažte sa však nedotýkať papule zvnútra a už vôbec sa nedotýkajte žiabier. Jedna chyba a ste veľmi škaredo zranení.
Prečítajte si tiež: Význam v riekankách
Aj keď tento postup znie dosť riskantne, so zdravým rozumom a opatrnosťou je to veľmi jednoduché. Zapamätajte si dve zlaté pravidlá: nikdy sa od šťuky ani na sekundu neodvracajte a vždy držte ruky za jej čeľusťami. Snažte sa nepoužívať kovovú pružinu, ktorá zabráni cvaknutiu zubov. Pred pustením do vody rybu dokonale „oživte“.
Ďalšia verzia strímra
Na háčik (v tomto prípade č. Pridáme pár chlpov z farbenej srsti jeleňa. Medzi nite v rotačnom dabovači vložíme srsť a zhotovíme knôt. Rovnakým spôsobom pridáme ďalšiu časť telíčka inej farby.
Chov ryby striekajúcej vodu
Striekajúca ryba žije v sladkej, brakickej a morskej vode. Pri chove v sladkej vode je dôležité dbať na kvalitu vody. Zle znáša veľké množstvo čerstvej vody pri výmene, čo sa prejavuje sčernením spodnej plutvy. To isté sa stane, keď menší jedinec je napadaný väčším.
Odporúčania pre chov
- Ak kupujete viac jedincov, zaobstarajte si jedince rovnakej veľkosti, ale nie dvoch. Pri dvoch jedincoch sa nájde jeden dominantnejší, ktorý bude prenasledovať slabšieho v akváriu. Odporúča sa viac alebo len jeden jedinec.
- Kŕmte ho muchami, lúčnymi koníkmi, pavúkmi, svrčkami (dostať v akvaristike), malými rybami (gupky, neónky považuje za potravu), nitenkami, patentkami (živé).
- Z mrazenej potravy podávajte len patentky, s ktorými má problém, nevie ich veľmi dobre pozbierať z dna.
- Dno by malo byť z jemného piesku (nie je podmienkou), ale lepšie sa mu z takého dna zbiera potrava, lebo živé nitenky alebo patentky si doslova vyplavuje prúdom vody (ústami).
Pozorovanie lovu hmyzu
Ak chcete vidieť, ako zostreľuje hmyz, umiestnite do akvária vodnú rastlinu, ktorá vyčnieva nad hladinu, alebo koreň (konár). Najlepšie, keď to bude v strede akvária, aby hmyz nemal kam uniknúť. Samozrejme, nie taký, čo odletí alebo odskočí. Takto som dával na konár pavúkov, keď bol čulý, dal som ho do škatulky trošku potriasol (omráčil) a bol vhodný na obetný kôl. Už sa len pozerať, ako zostreľuje hmyz prúdom vody z úst, (pľuje). Pri prvých pokusoch sa zastreľuje a ostatné sú mierené presne. Keď môže, tak vyskočí aj nad hladinu a chňapne hmyz.
Striekajúca ryba pľuje nielen na hmyz, ale aj na nejaký bod, o ktorom si myslí, že to môže byť jeho korisť, napríklad na žiarovku v akváriu, na stenu, alebo keď som raz pozeral na neho zhora, tak mi napľul priamo do oka.
Prečítajte si tiež: Význam farieb v akvaristike
Aklimatizácia a chov krevetiek Sulawesi
pH medzi 7,5 a 8,0 nie je problém, ani len teoreticky. Na teplotu podkrovia by som určite nevsádzal. Podľa toho, čo som čítal, tak zásadité pH a teplota aspoň 27 °C sú nevyhnutné. To je stále a dokola tá istá internetová pesnička, čo vytvára túto mystifikáciu… Niekto niečo začne, dá to na internet, ostatní čo si chcú urobiť stránku to okopírujú a takto stále dokola, jeden kopíruje od druhého.
Napokon, keď človek príde k niečomu ako nový, má pocit, že napr. existuje nejaký konsenzus o tom, že sulaweski sú neskutočne náročné na chov. Lebo všade na internete sa na tom zhodujú. Snáď každý, kto začína s CRS bude presvedčený, že existuje optimum pH 6,2 - 6,8, pretože takto si to pred rokmi (vy)mysleli na planetinwerts.com a odvtedy sa všade kopíruje interval pH 6,2 - 6,8. Pritom ak ich má človek pri pH 5,5, tak prosperujú úplne rovnako, ako pri 6,5.
To s tým pH 7 až 8 pre všetky je asi pravda. Často sa dá naraziť na tvrdenie, že sú na čistotu vody ešte citlivejšie, ako CRS. Tak buď neviem nič o citlivosti CRS, alebo majú iní v sulawesi akváriach nejaké iné tylomelanie, ako som si ja doviezol včera. Tylomelánia je vodné prasa. Jej stravovacie návyky sa nijak nepodobajú tým, na ktoré sme naučení od kotúľok.
Daval som tam nejake nove kamene, zopar pieskovcovych a zlepencovych sutrov. Ja tiež uvažujem, že tam ešte nejaké to dno pridám, veď stability nikdy nie je dosť. 10% výmena vody, kobercovka na dno (faunus kobercovku neznicil tak tylomelanie nebudu ine) a filter na 200l to ukoriguje. Pokiaľ sa jedna o riasu tak tu potrebujem. No a florapol ma krasnu schopnost nasat prebytocne ziviny tak ako ada substraty len neznizuje ph a o to mi hlavne ide naviac tam asi aj supnem mirukon stone (ci tak nejak) a mineralne gule. Filter ma 100g purigenu, 250g matrixu a akvacit. Prietok nejakych 900l/h (realisticky pohlad cca 500-600l/h max).
Galapágy: Raj pre potápačov a varovanie pred apokalypsou
V nedomyslenej chamtivosti éry veľkých mozgov ľudstvo tak zdevastovalo prírodu, že takmer vyhynulo. Po roku 1986 prežila iba malá ľudská skupina na izolovanom konci sveta v Pacifiku. Americký spisovateľ Kurt Vonnegut práve takto na súostrovie Galapágy umiestnil svoje literárne varovanie pred apokalypsou. Ostrovy sú úchvatnou prírodnou rezerváciou a potápačským rajom.
Neďaleko našej lode pri ostrove Darwin kotví ešte jedno zo štyroch plavidiel, ktoré tam môžu byť, lebo majú licenciu na dopravu a služby pre potápačov. Sme v Národnom parku Galapágy s veľmi prísne regulovaným pohybom turistov a potápačov. Občas nad loďou preletí čierna fregata s červeným žabó, radosť si robia skákajúce delfíny. Po celodennom potápaní odpočívam na hornej palube a žasnem nad farebnosťou ostrova v zapadajúcom slnku. Vtáky vytvárajú nepretržitým škrekotom zvukové pozadie.
Splnil sa mi nielen detský sen. Po návrate si určite opäť prečítam Vonnegutove Galapágy, knihu, ktorá ma dávno fascinovala. Vtedy som nedúfal, že sa tam dá aj dostať. Potápanie je úžasný, nekonečný pocit, exkurzia do prostredia, kde je viac ako polovica živočíšneho sveta, kde sa život vlastne začal. Je to kombinácia letu vtáka, kozmického výletu v bezváhovom stave, sveta ticha, pokoja a pohody, kde čas nadobúda iný rozmer. Navyše pestrejšie, zaujímavejšie, vzrušujúcejšie. S rešpektom pred prírodou, s radosťou z jej spoznávania i prekonávania seba.
Potápaniu sa venujem osem rokov, robil som ho na Slovensku, v Chorvátsku, Egypte, na Maldivách či Seychelách a snívam o všetkých panenských potápačských rajoch, bokom od turistických ciest. Na miestach, kde nie sú letiská ani veľké prístavy, kam nesmerujú expresné okružné plavby megalodí. Také niečo je v Polynézii i na Galapágoch, pri pobrežiach najchudobnejších krajín s nerozvinutou turistikou či tam, kde zúria ozbrojené boje alebo vyčíňajú piráti. Napríklad v Sudáne, Somálsku či v Jemene.
Vlani po krásnom ponore v Egypte mi priateľ Peter, potápač z Viedne, navrhol cestu na Galapágy. Namietol som, že tam sa na povolenie čaká niekoľko rokov. Jemu sa však podarilo na nasledujúci máj nájsť pár voľných miest v ponuke americkej cestovnej kancelárie. Asi nejaká skupinka zrušila pobyt. Jedno miesto ešte bolo voľné a moja potápačská duša začala výskať.
Cesta na Galapágy
Letieť tam možno z Madridu cez hlavné mesto Ekvádoru Quito do najväčšieho ekvádorského mesta Guayaquil a na ďalší deň menším lietadlom ešte tisíc kilometrov na galapágsky ostrov San Cristobal. Letisko vyzerá ako vstup do skanzenu. Zamestnanec ťahá ručne k lietadlu schodíky. Batožinu vykladajú tiež ručne, na vozík, ktorý dotlačia do malej haly. Tam si ju rozoberáme zo zeme. Všetko je jednoduché, bez elektriny či nafty. Koniec sveta.
Náš cieľ je však ešte ďalej, kam môže len niekoľko návštevníkov Galapág. Chceme k ostrovom Wolf a Darwin, čiže ešte sedemnásť hodín plavby Tichým oceánom smerom na severozápad. Na rozdiel od relatívne plytkých vôd okolo iných ostrovov je pri nich oceán hlboký a bohatý na veľké živočíchy. Oba ostrovy sú ľudoprázdne, tvoria ich od hladiny strmé skaly. Obýva ich neuveriteľné množstvo rôznych druhov vtákov, pretože sa tam nedostal žiaden ich predátor, ani človek. Na snímkach je obloha pre neustále poletujúce vtáky akoby obsypaná makom.
Na lodi Agressor II sme strávili dvanásť dní, urobili 28 ponorov, z toho po osem na odľahlých ostrovoch Wolf a Darwin, prešli sme lávovým tunelom a absolvovali sme štyri nádherné výlety na ostrovy. Je to zvyčajne prvý, dosť nudný ponor, kde si potápač preverí výstroj, vyváži sa olovom, obnoví základnú rutinu. Check-dive na Galapágoch bol ponor zhruba do ôsmich metrov nad pieskové dno bez života. Rutinne sme sa vyvážili a nad dnom sme plávali k brehu. Odrazu som zaregistroval rýchlo sa pohybujúci asi dvojmetrový tieň. Ako správni potápači sme okamžite nabrali jeho smer. O pár minút nás obklopila dvadsiatka tuleňov, lapala naše bubliny a provokovala k hre. Sprievodca Nelson vysvetlil, že najskôr preplávala dominantná samica a potom poslala mládež, nech si pozrú tie nemotorné tvory.
Po check-dive sme všetci dostali navigačný prístroj, ktorý potápač v prípade, že sa po ponore stratí, uvedie do činnosti. Anténkou sa spojí s loďou, vyšle GPS polohu a na palube lode okamžite vedia, kam ísť pre potápača. Pri predstave rozlohy Tichého oceánu dosť upokojujúci prístroj, s ktorým som sa zatiaľ nestretol. Máme aj oranžovú vlajočku na skladacej žŕdke, aby sme v prípade potreby upozornili na svoju polohu.
Charakteristika Galapág
Islas Galápagos (Korytnačie ostrovy) - trinásť väčších vulkanických ostrovov (na niektorých sú činné sopky), šesť menších a vyše sto skál v relatívne plytkej časti Tichého oceánu. Len dva vzdialené ostrovy Wolf a Darwin vyčnievajú z hlbín. Ležia pri rovníku tisíc kilometrov západne od Južnej Ameriky na rozlohe 7 844 štvorcových kilometrov. Od roku 1832 sú provinciou Ekvádoru, majú 13-tisíc obyvateľov. Turistov lákajú národným parkom s unikátnymi druhmi zvierat, napríklad prehistoricky vyzerajúcimi leguánmi, obrovskými suchozemskými korytnačkami a vzácnymi vtákmi. Bohatý podmorský svet láka potápačov.
V súostroví sa stretáva studený, ale na potravu bohatý Humboldtov prúd z juhu a teplý Panamský prúd zo severu. Pravidelne každých päť až sedem rokov sa naruší striedanie prúdov a dominuje teplý a na potravu mimoriadne chudobný prúd El Nino. Nastáva krutá selekcia živočíchov. Prežijú iba najsilnejší.
Galapágy objavili v marci 1535. Pár storočí boli útočiskom pirátov a miestom na doplnenie vody a stravy. Vtedy sa začalo plienenie korytnačiek. Námorníci si ich brali ako živú zásobáreň obživy. Korytnačky na lodiach počas niekoľkých mesiacov jednoducho zjedli. V roku 1835 tam na šesť týždňov pristála expedičná loď s prírodovedcom Charlesom Darwinom. Pozorovania variability ostrovných vtákov ho viedli k napísaniu práce O pôvode druhov.
Od roku 1934 sú Galapágy národným parkom, v roku 1964 tam vznikla Výskumná stanica Ch. Darwina. Na lodi je Kanaďan, dvaja Rakúšania, jeden nemecký, francúzsky a dva anglické manželské páry, dve Američanky, jedna poľského pôvodu. Blížia sa už k sedemdesiatke, no sú to dobré potápačky a majú za sebou stovky ponorov. Pracujú dobrovoľne pre akúsi nadáciu a po každom ponore vypĺňajú formuláre, čo videli. Britský manželský pár na lodi oslavuje výročie svadby a ďalší deň narodeniny. On dal potajomky upiecť tortu, ona je úprimne prekvapená a dojatá. Nám torty chutili.
Máme dvoch diveguidov, sprievodcov pri potápaní i na súši. Prvý je šéf a volá sa Nelson a druhý je Lenin. Najskôr som si myslel, že žartuje, ale je to skutočne jeho krstné meno. Čašník Winter vie iba trochu po anglicky, ale na to, aby sa postaral o jedlo a neustálym opakovaním „aqua“ aj o náš pitný režim, to stačí. Na rozdiel od Egypta, kde na hodovanie na palube možno uloviť morskú rybu, tu je to prísne zakázané. Všetky potraviny, dokonca aj ryby, posádka naložila v prístave. Mäso bolo zmrazené, pitná voda v tankoch a PET fľaškách. Lodný kuchár piekol chlieb i zákusky. Zariadenie na odsoľovanie morskej vody dodáva tekutinu na umývanie.
Len štyri potápačské lode môžu voziť potápačské expedície k brehom Wolfa a Darwina. Dôvodom je ochrana unikátnej prírody. Licencia dovoľuje aj pár výletov na pevninu. Kolíky vyznačujú trasy popri puklinách v tvrdých lávovitých vrstvách, stuhnutých tvaroch po bublaní a toku lávy. Rôznofarebné horniny sú poukladané na sebe v rôznych smeroch a vrstvách poohýbaných miliónmi rokov. Ukazuje to zanedbateľne krátku históriu človeka a pripomína obrovskú zodpovednosť za schopnosť ľudstva meniť svet.
Zvieratá na Galapágoch
Pod hladinou i na súši sú zvieratá bližšie. Tolerujú nás ľudí, cudzincov v ich teritóriu. Zatiaľ netušia, že sme nebezpečnejší ako ktorýkoľvek iný druh. Matka tuleňa pokojne kojí mláďa, tancujúci modronohý booby ma pustí takmer na dosah, leguány sa skrývajú až pri vzdialenosti na dva kroky, osamelé mláďatá tuleňov by som si mohol vziať so sebou. Pod hladinou sa na mňa idú pozrieť tulene a uškatce. Žerúca korytnačka ma úplne ignoruje, delfíny si nás obzrú, ale asi nie sme pre ne zaujímaví, hliadkujúce žraloky sa chodia z tmavomodrej hĺbky pozrieť, kto to prišiel a graciózne sa tratia v modrom, pre ľudí nepriehľadnom priestore. Nielen my si obzeráme ich, ale predovšetkým ony nás. Omyl je myslieť si, že sú krotké. Sú divé a nevyspytateľné. A my sme tu exoti.
Na jednom ostrove nachádzame betónové pozostatky akejsi budovy a na nich veľa leguánov morských. Čiernych a krásne škaredých. Peter zrazu uskočí: „Pľuje na mňa!“ Nelson však s úsmevom vysvetľuje, že na ostrove nie je sladká voda, leguány si morskú vodu v papuli odsoľujú a slaný koncentrát vypudzujú nozdrami.
Stretnutie so žralokom obrovským
Ponárame sa pri fotogenickom oblúku Darwin Arch a Lenin dáva signál. Pred nami sa pomaly objavuje vari osemmetrová silueta nádherného bodkovaného žraloka obrovského. Mám smolu, som v skupine vzadu a žralok mi uniká. Vidím ho len zozadu. Šťastnejší zo skupiny sú pri ňom, fotia si ho, filmujú a ja túžim byť vpredu s nimi. Žralok ma vypočuje, zrazu mení smer a namieri si to priamo na mňa.
Rýchle fotím blížiacu sa masu a snažím sa ustúpiť z cesty. Je veľmi blízko, fotím mu žiabre, odolávam pokušeniu pohladiť ho a prestávam sa hýbať, aby som ho nekopol plutvami. Predvádza sa ako modelka a veľkými zábermi obrovským chvostom sa posúva. Na ďalší záber poldruhametrová chvostová plutva musí prejsť práve tadiaľ, kde sa nachádzam. Nie je mi všetko jedno, chvost sa neodvolateľne blíži. V okamihu, keď sa ma dotkol, zmrazil pohyb. Nekonečne dlhú sekundu sa nič nedeje. Potom ma chvostom nežne odtláča a pláva preč. On v pohode a dôstojne. Ja ešte fotografujem a potom už len napodobňujem tanec útočníka NHL po góle.
Pytliactvo a ochrana žralokov
Galapágy sú najkoncentrovanejším miestom výskytu rôznych druhov žralokov. Videli sme stovky žralokov kladivohlavých, bieloplutvých, galapágskych či sivých. Počas jediného ponoru toľko ako na týždňovom safari v Egypte. Ak sme uvideli žraloka, kmitali sme plutvami a kašlali na množstvo spotrebovaného vzduchu. Neutekali sme pred nimi, naháňali sme ich. Po niekoľkých ponoroch sme sa upokojili a vychutnávali sme pohľady na tieto dokonalé tvory. Ťažko sa fotografujú, lebo ich sfarbenie nekontrastuje s vodným okolím a nedá sa rýchlo zaostriť. Robím si krátke videá.
O potrebe ochrany prírody netreba nikoho presviedčať. Na Galapágoch je ten pocit silnejší. Aj tam však existuje pytliactvo. Potápači neraz našli na dne mora desiatky mŕtvych žralokov bez plutiev. Po vylovení žraloka mu zaživa odrežú štyri plutvy a telo hodia do vody. Plutvy majú byť surovinou na výrobu potravinových doplnkov, afrodiziak či polievok na prezentáciu bohatstva. Len na Galapágoch takto ročne zabijú viac ako pol milióna týchto rýb. Na svete sa odhaduje 80 až 120 miliónov zabitých žralokov ročne, väčšina pre plutvy. Tunajšiu vládu ochrancovia často kritizujú za nedôslednosť. Pytliactvo je síce trestné, ale s výnimkou, ak rybár dokáže, že mu žralok náhodou uviazol v sieti pri love. A vraj sú žraloky nebezpečné. A čo my?
Výskumná stanica Charlesa Darwina
Každý ostrov má svoj vlastný druh korytnačiek. Odborníci ich rozlišujú podľa tvaru a veľkosti panciera. Rozdiely vznikli evolučným tisícročným prispôsobovaním sa terénu a vegetácie. Pancier nad hlavou sa viac otvoril pre korytnačky, ktoré sa za potravou museli načahovať, alebo uzavrel, ak bola potrava nízko na zemi.
Pri osídľovaní ostrovov ľudia doviezli dobytok, kozy, mačky a iné domáce zvieratá. Niektoré majiteľom ušli, nekontrolovane sa množili a žrali stravu pôvodným živočíchom. Tak zdevastovali dovtedy úspešnú populáciu korytnačiek. Na ich záchranu Správa národného parku a Výskumná stanica na ostrove Santa Cruz vytvorili škôlky, kde chovajú jednotlivé druhy podľa ostrovov. V určitom veku ich vrátia na „ich“ ostrov. Na stanici je aj osamelý deväťdesiatročný korytnačí samec z ostrova Pinta, ktorého volajú Lonesome (Samotár) Georg. Keď uhynie, prestane na zemi existovať ďalší druh. Tento rok mu vraj niekde našli nevestu. Uvidíme či starček zachráni svoj druh.
Tancujúci booby
Na tričkách v obchodoch so suvenírmi je jeden alebo viac tancujúcich vtákov s modrými nohami. Trochu gýčové, ale milé. Pri výlete na ďalší ostrov na všetkom, čo je vyššie ako tráva, stojí bielo-sivý vták. Kombinácia husi a čajky. Nelson ho nazýva blue-footed booby (sula modronohá). Nohy aj s plávajúcimi blanami má naozaj svetlomodré. Hľadám vhodný uhol, kompozíciu a žasnem: booby začína tancovať. Pravidelne dvíha pravú a ľavú nohu a kýva sa pri tom. Neuveriteľné predstavenie. Kresby na tričkách strácajú nálepku gýča.
Pozorovanie zvierat z člna
Plávali sme na exkurziu k pobrežným skalám pozorovať zvieratá od mora zo zodiaku. Prekvapené galapágske tučniaky, morské leguány a kraby nás pustili doslova na dosah. Jeden pinguin vo fraku sa na nás rozčuľoval, ale z miesta sa ani nepohol. Skaly boli viditeľne zložené z vrstiev, obrúsené časom a vodou a odhaľovali postupný vznik Galapág. Milióny rokov v kocke a na nich súčasné živočíchy.
Perličkový kúpeľ
Ďalší ponor je plytký a všetko je pekne farebné. Stretávame korytnačky, pár murén, množstvo malých rýb. Na všetko sme už zvyknutí, nič prekvapujúce. Priplávame medzi väčšie balvany. Zo škár tu permanentne buble. Všade naokolo sa z dna dvíhajú bublinky a stúpajú k hladine. Sme v obrovskom perličkovom kúpeli. Niekde hlboko z pozostatku sopečnej činnosti vyvierajú plyny. Dúfam, že tá voda zrazu nezovrie a nestaneme sa časťou vulkanickej morskej polievky.
Čistota vody a planktón
Doma sa ktosi opýta, prečo snímky z Galapág nie sú také farebné ako z Červeného mora. Aj na Galapágoch sú ryby pestrofarebné, akurát voda je kalnejšia. Nie však od špiny v pravom zmysle slova, ale pretože čistota vody umožňuje život množstvu mikroskopického planktónu. Tento je dôležitou súčasťou potravinového reťazca, potravou vyšším živočíchom týchto končín. Umožňuje existovať aj mnohým druhom žralokov. Ak to raz človek „vyčistí“, úchvatný morský svet Galapág zahynie.