Cieľom tohto článku je objektívne informovať o skutočnostiach, ktoré sú platné aj po novele Zákonníka práce s účinnosťou od 01.03.2021. Tento článok nemá viesť k propagovaniu stravných lístkov ako jednej z foriem zabezpečenia stravovania, ale má poukázať na rozdielnosť vo „výhodnosti“ jednotlivých možností prispievania zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov s poukazom na rozdielnosti v daňovom zaobchádzaní so stravnými lístkami a účelovo viazaným finančným príspevkom na stravovanie. Tento článok je súčasťou série článkov a ucelené informácie je možné získať až prečítaním všetkých článkov z uvedenej série článkov.
Stravné SZČO a daňové výdavky
Ak ste fyzická osoba - podnikateľ, nemusíte rozumieť daniam (na to máte svoju účtovníčku), ale určite Vás bude zaujímať ako si môžete znížiť Váš základ dane (a teda aj daň z príjmu) o stravné. Fyzické osoby, ktoré dosahujú príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“), t. j. príjmy z podnikania a príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti (označujme ich pre potreby tohto článku skratkou „SZČO“) si môžu uplatniť do daňových výdavkov o. i. aj stravné.
Stravné ako daňový výdavok u SZČO upravuje ZDP dvoma rozdielnymi ustanoveniami v závislosti od skutočnosti, či ide o stravné, na ktoré majú SZČO nárok za každý kalendárny deň odpracovaný na tzv. je v zmysle § 19 ods. 2 písm. p) ZDP stravné (okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti) za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, najviac v rozsahu a vo výške ustanovených na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoCN“), ak SZČO súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti (t. j. ako zamestnancovi u zamestnávateľa), alebo daňovník neuplatňuje výdavky (náklady) na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP, t. j. sú v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) ZDP výdavky vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva (napr. Z vyššie uvedených ustanovení vyplývajú pravidlá a možnosti uplatňovania stravného ako súčasti daňových výdavkov SZČO. Rôzne „kombinácie“, resp. Zároveň upozorňujeme na skutočnosť, že ak daňovníkovi nevzniká počas čerpania dovolenky nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti (t. j. ako zamestnancovi, ak je SZČO zároveň zamestnancom), potom mu vzniká nárok na stravovanie za každý odpracovaný deň v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti.
- Ide o maximálnu sumu daňovo uznaného výdavku na stravné SZČO za každý odpracovaný deň. Táto suma môže byť nižšia v prípade, ak si SZČO kúpi stravné lístky v nižšej menovitej hodnote (pre rok 2021 minimálne 3,83 €) alebo predloží doklad o nákupe najmä teplého hlavného jedla v nižšej sume (napr. V ďalšej časti článku sa zameriame na stravné SZČO uplatňované do daňových výdavkov za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku. Kým zamestnancovi vzniká právo na zabezpečenie stravovania (či už vo vlastnom / zmluvnom stravovacom zariadení alebo formou stravovacích poukážok, ďalej aj „stravných lístkov“) alebo po novele Zákonníka práce účinnej od 01.03.2021 ako alternatívna možnosť právo na poskytnutie účelovo viazaného finančného príspevku na stravovanie (ak si zamestnanec nezvolí pri výbere zabezpečenie stravovania vo forme stravného lístka) až v prípade, ak zamestnanec v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny, SZČO vzniká právo na uplatnenie stravného do daňových výdavkov za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku. Za odpracované dni sa môžu považovať aj dni pracovného voľna a pracovného pokoja, ako aj štátne sviatky, ak SZČO v týchto dňoch pracovala. Žiadna právna úprava bližšie nešpecifikuje, či za odpracovaný deň“ SZČO sa má považovať deň, v ktorom odpracoval určitý počet hodín alebo je to „akýkoľvek“ odpracovaný deň (hoci aj v rozsahu jednej hodiny). Keďže by rozsah odpracovaných hodín v prípade SZČO bol nepreskúmateľný (SZČO na rozdiel od zamestnancov nemajú povinnosť evidovať svoju dochádzku na pracovisku), nezachádzajme do ďalších filozofických úvah a jednoducho vnímajme odpracovaný deň bez ohľadu na dĺžku trvania vykonaných pracovných úkonov a rozsahu prác. Na druhej strane vzhľadom na skutočnosť, že ZDP podmieňuje daňovú uznateľnosť stravného u SZČO odpracovaním dňa v kalendárnom roku, je potrebné túto skutočnosť vedieť „preukázať“, avšak ZDP nešpecifikuje spôsob, akým sa má preukázať skutočnosť, že SZČO daný kalendárny deň naozaj odpracovala. Nárok na uplatnenie stravného za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku musí SZČO preukázať dokladom (napr. o nákupe stravných lístkov alebo dokladom o nákupe najmä teplého hlavného jedla z reštaurácie, bufetu a pod.), a teda nemôže ísť o paušálne uplatnenie týchto výdavkov [§ 2 písm. i) ZDP]. FR SR upozorňuje na skutočnosť, že pri zahrňovaní výdavkov vynaložených na stravovanie SZČO do daňových výdavkov je nutné sledovať ich preukaznosť, ako aj rozsah a výšku. Spätný nákup stravovacích poukážok nespĺňa podmienku preukaznosti vynaloženia výdavkov na stravovanie za odpracovaný deň vzhľadom na to, že dodatočným spôsobom nemôže byť preukázané stravovanie podnikateľa za obdobie, ktoré už ubehlo. Zakúpené stravovacie poukážky sa v momente úhrady nepovažujú za výdavok ovplyvňujúci základ dane.
Príklad
SZČO odpracovala v roku 2021 celkom 330 dní (vrátane nejakých tých sobôt, nedieľ, sviatkov…). SZČO nebola počas roku 2021 zároveň zamestnaná v pracovnoprávnom vzťahu a nevznikol jej nárok na príspevok na stravné v súvislosti s výkonom závislej činnosti; takisto si neuplatňovala do daňových výdavkov stravné v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) ZDP, tzn. stravné v súvislosti s výkonom práce v inom ako pravidelnom mieste výkonu jej činnosti. SZČO sa rozhodla kúpiť si stravné lístky a tieto jej boli (kuriérom) fyzicky doručené dňa 02.02.2021, pričom od 02.02.2021 do 31.12.2021 odpracovala celkovo 300 dní.
Riešenie
SZČO si môže zahrnúť do daňových výdavkov v roku 2021 stravné zodpovedajúce 300 odpracovaným dňom, nakoľko stravné lístky mala k dispozícii až počnúc 02.02.2021.
Prečítajte si tiež: Pracovný obed
Praktická rada
Ako bolo aj vyššie uvedené, SZČO si môže uplatňovať výdavky na stravné aj formou dokladu o kúpe najmä teplého hlavného jedla za každý odpracovaný deň. Ak by ale viedol jednoduché účtovníctvo, zaúčtovanie dokladu o nákupe jedla za každý jeden odpracovaný deň by sa (v porovnaní s jednou faktúrou za kúpu stravných lístkov) zvýšili jeho výdavky na spracovanie účtovníctva. Ak by za zaúčtovanie jednej položky (pre ľahší výpočet) SZČO zaplatila účtovníčke 1 €, pri 300 odpracovaných dňoch (a teda 300 dokladoch o nákupe hlavného jedla napr. z reštaurácie) by to znamenalo 300 €. Z uvedeného dôvodu (aj keď zohľadníme dodatočné výdavky na obstaranie stravných lístkov v podobe provízie za ich kúpu a prípadného poštovného a balného) vychádzajú aj naďalej stravné lístky (či už v papierovej alebo elektronickej podobe) za finančne výhodnejšiu alternatívu, ktorou je možné (za predpokladu splnenia vyššie uvedených podmienok) znížiť základ dane SZČO. Ďalším silným argumentom pre stravný lístok je, že kým pri doklade z reštaurácie by si SZČO musela niekedy aj priplatiť (nie vždy vie využiť napr. nevzniká nárok na odpočet DPH v zmysle § 49 ods.
Pracovná cesta a stravovanie
Pri prevádzkovaní podnikateľskej činnosti podnikateľ a jeho zamestnanci vykonávajú prácu alebo inú činnosť aj na iných miestach, ako je sídlo alebo prevádzka podnikateľa, resp. zamestnávateľa. Zúčastňujú sa tuzemských i zahraničných pracovných ciest, na ktorých im vznikajú rôzne výdavky. Základnou právnou normou, ktorá ustanovuje možnosť uplatnenia výdavkov súvisiacich s pracovnou cestou podnikateľov do daňových výdavkov, je zákon o dani z príjmov, podľa ktorého v zmysle § 19 ods. 2 písm.
Pojem pracovná cesta podnikateľa v žiadnom zákone špecifikovaný nie je. Pracovnou cestou podnikateľa po vecnej stránke rozumieme skutočnosť, že podnikateľ uskutoční cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho miesto pravidelného vykonávania činnosti. Miestom pravidelného vykonávania činnosti môže byť miesto podnikania uvedené v živnostenskom liste, koncesnej listine alebo inom oprávnení na výkon činnosti, miesto, v ktorom je zriadená prevádzkareň, kancelária, predajňa a pod. V prípadoch, keď vzhľadom na charakter vykonávanej činnosti nie je možné vymedziť miesto pravidelného vykonávania činnosti, za miesto pravidelného vykonávania činnosti možno považovať miesto podnikania stanovené miestom trvalého pobytu.
Z časového hľadiska sa pracovná cesta začína nástupom fyzickej osoby v mieste pravidelného vykonávania činnosti na cestu do iného miesta, pokračuje výkonom činnosti v tomto mieste a končí návratom do miesta pravidelného vykonávania činnosti. Podnikateľ sám rozhoduje o svojej pracovnej ceste a sám znáša dôkazné bremeno, že ide o pracovnú cestu, ktorá priamo súvisí s jeho podnikateľskou činnosťou. Písomné stanovenie podmienok pracovnej cesty v zmysle § 3 zákona o cestovných náhradách sa naňho nevzťahuje.
Zákon o dani z príjmov uznáva ako daňový výdavok výdavky na cestovné náhrady pri pracovných cestách, na ktoré vznikol nárok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách. Výdavky zamestnávateľa na pracovné cesty, ktoré vznikli osobám špecifikovaným v zákone o cestovných náhradách a boli poskytnuté v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o cestovných náhradách, sú v zmysle § 19 ods. 2 písm. fyzickým osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j.
Prečítajte si tiež: Tipy pre dokonalý domáci chlieb
Pracovná cesta zamestnanca je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pravidelným pracoviskom je miesto písomne dohodnuté so zamestnávateľom alebo miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Podmienky, za akých môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca na pracovnú cestu, stanovuje § 57 Zákonníka práce, v zmysle ktorého môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca len so súhlasom zamestnanca. Súhlas zamestnanca nie je potrebný, ak výkon práce vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce. Trvanie pracovnej cesty nie je Zákonníkom práce obmedzené, pracovná cesta trvá nevyhnutne potrebné obdobie, resp.
Zamestnanec môže vykonať pracovnú cestu len vtedy, ak ho zamestnávateľ vyšle. Obvykle sa to robí vystavením cestovného príkazu pred nástupom na pracovnú cestu. Cestovný príkaz by mal obsahovať všetky náležitosti účtovného dokladu a údaje vyplývajúce zo zákona o cestovných náhradách. Záväzný formulár cestovného príkazu právnym predpisom stanovený nie je. Daňovú uznateľnosť takto poskytnutých náhrad je potrebné posudzovať podľa všeobecnej definície daňového výdavku v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Ak zamestnávateľ preukázateľne vynaloží tieto výdavky v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou vykonávanou prostredníctvom svojich zamestnancov a poskytovanie týchto náhrad je dohodnuté v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo vo vnútornom predpise, možno tieto výdavky považovať za daňové výdavky. V opačnom prípade tieto výdavky nie je možné považovať za daňové výdavky. Za daňové výdavky nemožno považovať ani poskytnutie vyšších náhrad, ako ustanovuje zákon o cestovných náhradách.
Výšku stravného, resp. výdavkov na stravovanie, ustanovuje opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré sa vyhlasuje uverejnením v Zbierke zákonov. V zmysle opatrenia MPSVaR SR č. 533/2010 Z. z. o sumách stravného sú od 1. 1.
Príklad
Podnikateľ bol na pracovnej ceste, ktorá trvala od 5,30 hod. do 18,45 hod. Pri zahraničných pracovných cestách si podnikatelia aj zamestnanci môžu uplatniť výdavky na stravovanie za každý kalendárny deň pracovnej cesty. Výška stravného v eurách alebo v cudzej mene je stanovená v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky. Základné sadzby stravného v cudzej mene ustanovuje Ministerstvo financií SR vždy za kalendárny rok. Základné sadzby pre rok 2011 stanovilo opatrením MF SR č. 482/2010 Z.
Príklad
Zamestnanec bol na trojdňovej zahraničnej pracovnej ceste v Českej republike. Prvý deň prekročil hranicu o 14,00 hod. Výdavky na stravovanie si môže uplatniť vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného, t. j. 300 Kč. Druhý deň bol celý deň v ČR. Výdavky na stravovanie si môže uplatniť vo výške 600 Kč. Tretí deň prekročil hranicu o 5,00 hod. Výdavky na stravovanie si môže uplatniť vo výške 25 % zo základnej sadzby, t. j.
Prečítajte si tiež: Vzdelávací pracovný list: pizza
Ak má fyzická osoba na tuzemskej alebo zahraničnej pracovnej ceste preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie v plnom rozsahu, nárok na uplatnenie výdavkov na stravovanie nemá.
Príklad
Podnikateľ sa zúčastnil predstavenia nových výrobkov svojho dodávateľa. Pracovná cesta sa začala o 7,00 hod. a skončila na druhý deň o 15,00 hod. Dodávateľ mu poskytol bezplatné stravovanie, t. j. obed, večeru a raňajky.
Ak má fyzická osoba na pracovnej ceste preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, výdavky na stravovanie sa krátia. Za bezplatne zabezpečené jedlo považujeme hlavné jedlo, na ktoré fyzická osoba nemusí doplácať.
Príklad
Podnikateľ sa zúčastnil na tuzemskom pracovnom rokovaní s obchodným partnerom v sídle obchodného partnera. Pracovná cesta sa začala o 17,00 hod. Večeru a raňajky si podnikateľ zabezpečil sám. Obed mu bezplatne poskytol obchodný partner. Pracovná cesta sa skončila na druhý deň o 17,00 hod. Podnikateľ si môže uplatniť výdavky na stravovanie za prvý deň vo výške 3,80 €. Za druhý deň si môže uplatniť výdavky na stravovanie vo výške stravného pre časové pásmo 12 až 18 hodín, ale krátené o 40 % z dôvodu zabezpečenia bezplatného obeda, t. j.
Príklad
Zamestnanec sa zúčastnil na školení. V účastníckom poplatku bolo zahrnuté aj občerstvenie. Stravovanie zabezpečené nebolo. Tuzemská pracovná cesta trvala od 6,00 hod. do 19,00 hod. Zamestnanec si môže uplatniť výdavky na stravovanie vo výške stravného pre časové pásmo nad 12 hodín až 18 hodín v plnej výške, t. j. 5,70 €.
Príklad
Podnikateľ bol na zahraničnej pracovnej ceste v Rakúsku. Pracovná cesta na území Rakúska trvala od 8,00 hod. do 17,00 hod. Obed mu bezplatne poskytol rakúsky obchodný partner. Podnikateľ si môže uplatniť výdavky na stravovanie vo výške stravného v časovom pásme nad 6 hodín až 12 hodín vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného kráteného o 40 % za bezplatne poskytnutý obed, t. j.
Nárok na stravné v závislosti od dĺžky trvania zahraničnej pracovnej cesty napr. Pri zahraničnej pracovnej ceste za čas strávený na území Slovenskej republiky patria výdavky na stravovanie ako pri tuzemskej pracovnej ceste. Na uplatnenie výdavkov na stravovanie v cudzej mene je rozhodujúci čas prechodu štátnej hranice. Pri prechode cez viaceré krajiny v rámci jedného kalendárneho dňa vzniká nárok na výdavky na stravovanie v mene a výške ustanovenej pre krajinu, v ktorej podnikateľ strávi v jednom kalendárnom dni najviac hodín.
Príklad
Podnikateľ bol na zahraničnej pracovnej ceste v Nemecku. Išiel cez Českú republiku. V prvý deň prekročil hranicu do Českej republiky o 6,00 hod. a hranicu do Nemecka o 19,00 hod. Pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvala 18 hodín, na území Česka 8 hodín a na území Nemecka 5 hodín. Podnikateľ si môže do daňových výdavkov uplatniť výdavky na stravovanie vo výške stravného pre ČR vo výške 600 Kč. Na druhý deň pri ceste späť prekročil hranicu z Nemecka do Česka o 17,00 hod. V tento kalendárny deň trvala pracovná cesta na území Nemecka 17 hodín a na území Česka 7 hodín, preto má podnikateľ nárok na stravné pre Nemecko vo výške 45 €. Hranicu do SR prekročil na tretí deň o 5,00 hod.
Výdavky na stravovanie podnikateľov v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov sú obmedzené rozsahom a výškou podľa zákona o cestovných náhradách a nie je možné ich stotožňovať so stravným, ktoré si do daňových výdavkov môžu uplatniť v zmysle § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov fyzické osoby, ktoré majú príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, a to za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku vo výške ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách za predpokladu, že im nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce v súvislosti s výkonom závislej činnosti alebo si neuplatňujú výdavky na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. Výdavky na stravovanie zamestnancov v rámci cestovných náhrad v zmysle § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov sú obmedzené rozsahom a výškou podľa zákona o cestovných náhradách a nie je možné ich stotožňovať s príspevkami zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov poskytovanými podľa § 152 Zákonníka práce, ktoré si do daňových výdavkov môže uplatniť zamestnávateľ v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bodu 5 zákona o dani z príjmov.
Podnikatelia a zamestnanci si v súvislosti s tuzemskou i zahraničnou pracovnou cestou môžu uplatniť výdavky na ubytovanie vo výške náhrady preukázaných výdavkov za ubytovanie podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o cestovných náhradách. Výdavky je potrebné preukázať dokladom o zaplatení z ubytovacieho zariadenia - hotela, ubytovne, penziónu a pod. Doklad musí byť vystavený oficiálnym ubytovacím zariadením, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie ubytovacích služieb.
Príklad
Podnikateľ sa na pracovnej ceste ubytoval u svojich známych. Pretože nemá oficiálny doklad o ubytovaní z ubytovacieho zariadenia, nemôže si uplatniť nárok na výdavky za ubytovanie.
Podnikatelia a zamestnanci si môžu uplatniť výdavky na cestovné dopravnými prostriedkami (vlak, autobus, MHD, taxi, lietadlo, loď) vo výške náhrady preukázaných cestovných výdavkov podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o cestovných náhradách. Za nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v inom mieste vykonávania činnosti, ako je miesto, v ktorom sa činnosť pravidelne vykonáva, resp. ako je pravidelné pracovisko zamestnanca, považujeme výdavky, ktoré podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona o cestovných náhradách majú charakter potrebných vedľajších výdavkov. Nevyhnutnými výdavkami sú napr. výdavky na úschovu batožiny, letiskový poplatok, diaľničný poplatok, poplatky za parkovanie a pod. Za nevyhnutné výdavky nemožno považovať výdavky osobného charakteru, výdavky na občerstvenie, výdavky na opravu a údržbu vozidla, úhradu pokút za dopravné priestupky a pod.
Zamestnávateľ môže zamestnancovi poskytnúť vreckové v eurách alebo v cudzej mene vo výške do 40 % nároku na stravné podľa zákona o cestovných náhradách. Vreckové nie je zákonným nárokom zamestnanca. Ak mu ho zamestnávateľ poskytne v súlade s kolektívnou zmluvou alebo svojím interným predpisom, pôjde o daňový výdavok. Podnikateľ môže v súvislosti s používaním vlastného osobného motorového vozidla nezaradeného do obchodného majetku na pracovné cesty do daňových výdavkov v zmysle § 19 ods. 2 písm.
Zamestnanec na pracovnú cestu môže použiť vozidlo zamestnávateľa, pri ktorom neúčtuje náhradu za pohonné látky, ale aj vozidlo iné ako vozidlo zamestnávateľa. Môže ísť o vozidlo vo vlastníctve zamestnanca, jeho manžela/manželky, prípadne vozidlo požičané, ktoré je vo vlastníctve inej fyzickej alebo právnickej osoby. Pri dohode zamestnávateľa a zamestnanca o použití cestného motorového vozidla pri pracovnej ceste zákon o cestovných náhradách v § 7 stanovuje písomnú formu dohody. V dohode môže zamestnávateľ stanoviť zákonom stanovené podmienky pracovnej cesty aj osobitné podmienky. Zákon nestanovuje obsah ani formu dohody.
Zamestnávateľ môže so zamestnancom písomne dohodnúť poskytnutie náhrady za použitie cestného motorového vozidla v sume zodpovedajúcej cene cestovného lístka pravidelnej verejnej dopravy. Táto náhrada je pre zamestnanca nárokovou náhradou, pričom sa mu neposkytne základná náhrada ani náhrada za pohonné látky. V dohode sa musí stanoviť konkrétny dopravný prostriedok pravidelnej verejnej prepravy. Základná náhrada za každý kilometer jazdy je určená pevnou sumou pre jednostopové vozidlá, trojkolky a pre osobné motorové vozidlá bez ohľadu na zdvihový objem motora. Základná náhrada zohľadňuje amortizáciu vozidla, drobné opravy a údržbu, poplatky za umývanie, povinné zmluvné poistenie, havarijné poistenie, teda všetky výdavky spojené s prevádzkou vozidla okrem pohonných látok. V sume základnej náhrady nie sú zahrnuté napr. diaľničné poplatky, poplatok za parkovanie. Výšku základnej náhrady určuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR opatrením uverejneným v Zbierke zákonov. V zmysle opatrenia MPSVaR č. 632/2008 Z. z. Pri použití prívesu k osobnému cestnému motorovému vozidlu sa základná náhrada zvýši o 15 %. Základná náhrada sa vypočíta podľa vzorca: ubehnuté kilometre x suma základnej náhrady. spotreba : 100 x počet ubehnutých kilometrov x cena za liter pohonnej látky. Pri výpočte sa zohľadní celkový počet najazdených kilometrov. Spôsob výpočtu náhrady za spotrebované pohonné látky zohľadňuje konkrétny režim jazdy, preto najazdené kilometre musia byť rozčlenené na jednotlivé režimy, a to podľa konkrétnej normy spotreby v technickom preukaze vozidla.
Príklad
Podnikateľ používa svoje súkromné motorové vozidlo (nezaradené v obchodnom majetku) na súkromné aj podnikateľské účely. V technickom preukaze má uvedenú jednu spotrebu bez členenia na cykly 5,8 l/100 km. Za účelom preukázania používania vozidla na podnikateľské účely a uplatnenia výdavkov za spotrebované pohonné látky a základnej náhrady vyhotovuje evidenciu prevádzky motorového vozidla. Vyúčtovanie vykonáva raz mesačne. V apríli najazdil na súkromné účely 458 km a na podnikateľské účely 986 km, z toho v meste 324 km. Cenu pohonných látok preukázal dokladmi o nákupe. dňa 4. 4. dňa 15. 4. dňa 26. v meste pri spotrebe zvýšenej o 20 %, t. (Účtovanie pozri v príklade č.
Príklad
Podnikateľ vyslal zamestnanca na pracovnú cestu, na ktorej použije vlastné motorové vozidlo s prívesom. V písomnej dohode o použití cestného motorového vozidla na tuzemskej pracovnej ceste zamestnávateľ určil podmienky pracovnej cesty a zároveň sa dohodli, že zamestnanec si za použitie motorového vozidla uplatní sumu základnej náhrady a náhradu za spotrebované pohonné látky. V technickom preukaze má vozidlo…
Daňovo uznateľné a neuznateľné náklady
Podnikatelia si svoj základ dane môžu znížiť o tzv. daňovo uznateľné náklady. Okrem nich zákon definuje tiež daňovo neuznateľné náklady. Urobte si jasno v tom, ktoré položky patria medzi daňovo uznateľné, a zaplaťte na daniach menej. Čím vyššie náklady máte, tím nižšia je vaše daňová povinnosť.
Výnosy predstavujú peňažné čiastky, ktoré podnik získal zo všetkých svojich činností za určité obdobie bez ohľadu na to, či došlo k ich úhrade. Náklady vyjadrujú spotrebu práce a prostriedkov v peniazoch. Obvykle sú náklady spojené so súčasným alebo budúcim úbytkom peňazí. Príjmy sú prírastky peňazí v hotovosti alebo na účtoch. Výdaje predstavujú úbytok peňazí v hotovosti alebo z bankového účtu.
Pravidla pre daňovú uznateľnosť nákladov sú pre firmy a SZČO podobné. Nie všetky náklady si môžete automaticky odčítať z daní. Rovnako nesmie ísť o náklady, ktoré zákon výslovne označuje ako daňovo neuznateľné náklady, aj keď inak splňujú všetky podmienky. Sem patria napr.
Všeobecne platí, že by ste si do účtovníctva či daňovej evidencie mali zahrnúť iba tie náklady, ktoré si obhájite pred správcom dane - tzn.
Príklad
Ak predávate prírodnú kozmetiku na internete, ťažko si do svojho účtovníctva zaradíte trebárs traktor, iba ak by ste si kozmetiku sami vyrábali a traktor používali k zebru ingrediencií (napr.
Nasledujúce náklady sú uznateľné iba pri splnení stanovených podmienok. Perá, ceruzky, hrnčeky, kalkulačky, kalendáre, tričká, dáždniky a podobné reklamní predmety. Zistenie pitného režimu zamestnancom na pracovisku v podobe obyčajnej pitnej vody sa považuje za plne daňovo uznateľný náklad, avšak vždy treba posudzovať, v akých podmienkach zamestnanci pracujú. Za uplatniteľné náklady sa považujú pracovné odevy, ktoré slúžia výhradne pre pracovné účely. Problém by mohol však nastať pri spoločenských odevoch, ktoré sa dajú využiť aj mimo prácu. Ochranné prostriedky sú taktiež daňovo uznateľným nákladom.
#