Ľubomír Feldek, významný slovenský básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ, sa narodil 9. októbra 1936 v Žiline. Už počas štúdií na strednej škole prejavoval literárne nadanie, publikujúc svoje prvé básne v školskom časopise Mladý priekopník. Jeho tvorba, inšpirovaná českým poetizmom, najmä poéziou Vítězslava Nezvala, sa vyznačuje neobvyklou citlivosťou vnímania sveta, zdôraznenou citovosťou, konkrétnosťou, obraznosťou, fantazijnosťou a intímnosťou. Feldekova poézia je postavená na metaforickom princípe a je písaná „pre všetkých päť zmyslov“. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z modernej svetovej poézie a klasických dramatických diel. Je jedným zo zakladateľov básnického zoskupenia známeho ako „trnavská skupina“.
Trnavská skupina a jej vplyv
V roku 1958 Ľubomír Feldek spolu s J. Stachom, J. Mihalkovičom, J. Ondrušom a J. Šimonovičom pripravil programové číslo časopisu Mladá tvorba, v ktorom sa táto skupina básnikov po prvý raz predstavila s uceleným umeleckým programom v oblasti poézie, umeleckého prekladu a tvorby pre deti a mládež. Literárna veda neskôr toto zoskupenie začala označovať prívlastkami trnavská skupina, konkretisti či neopoetisti. Feldek bol dominantnou postavou tejto generačnej umeleckej aktivity. Jeho poézia, ale aj próza, literatúra pre deti a prekladová tvorba zostala najväčšmi verná východiskovým princípom, ktorých inšpiračným zdrojom bol najmä český poetizmus a z neho najmä poézia Vítězslava Nezvala. Oproti jednorozmernej schematickej tvorbe prvej polovice päťdesiatych rokov stavia poéziu "pre všetkých päť zmyslov", vystavanú na neobvyklej citlivosti vnímania sveta, zdôraznenej citovosti, konkrétnosti, obraznosti, fantazijnosti, intímnosti. Je to poézia, v ktorej dominuje najmä metaforický princíp, založený, povedané s Feldekom, na "trení hrán vzdialených plôch, ich náhlom susedstve, asociácii".
Debut a charakteristika tvorby
Do literatúry vstúpil zbierkou Jediný slaný domov. V čase schematizmu prinášala táto zbierka moderné básne. Básne sa vyznačujú hravosťou a radosťou. Ďalšie zbierky Paracelsus a Dvaja okolo stola majú podobný charakter. Knižným debutom básnika Feldeka bola zbierka, ktorá vyšla v roku 1961 pod názvom Jediný slaný domov. Stretla sa s priaznivým čitateľským i literárnokritickým ohlasom ako celok, no najmä jej druhá časť - rozsiahla básnická skladba Severné leto zaujala literárnu kritiku a naplno odkryla výnimočný básnický talent mladého autora. Po debute nasledovali zbierky Kriedový kruh (1970), Paracelsus (1973), Dvaja okolo stola (1976), Poznámky na epos (1980). Ich zjednocujúcim parametrom je premyslená autorská koncepcia, ktorej základnými vlastnosťami sú intímnosť, jedinečnosť a principiálna dialogickosť. Preto dominantnou témou v spomenutých zbierkach je téma partnerstva muža a ženy, téma manželstva ako jednej z foriem tohto partnerského vzťahu a téma domova a súkromia ako priestoru pre partnerský vzťah. Variácie na tieto základné tematické a hodnotové princípy nachádzame potom aj v neskorších básnických zbierkach.
Jediný slaný domov (1961) ako prelomové dielo
Feldekovou prvou básnickou zbierkou z roku 1961 je Jediný slaný domov. Ťažisková je tu báseň pásmovej kompozície Severné leto, v ktorej sa prelínajú postupy poézie a prvky lyrickej reportáže a autobiografie. Zbierkou Jediný slaný domov začala mladá slovenská poézia šesťdesiatych rokov využívať možnosti poézie, lyriky ako jazykového druhu (synonymiu i homonymiu jazyka, ktorá je v básnickej reči bohatšia). Feldekova deštrukcia tradičnej poézie bola vývinovo potrebná a navodzovala nový vzťah umenia ku skutočnosti, prekonávajúci neosobnosť, statickosť a postulatívnosť v prospech subjektívnosti (obdoba ich-formy v próze).
Lyrický subjekt Feldekových básní vedie voľný monológ bez ohľadu na poslucháča, akoby sám pre seba, prechádza z jednej skutočnosti na inú, z jednej myšlienky do druhej alebo do predstavy vytvorenej citlivou a objavnou fantáziou. Preto má jeho báseň, najmä ústredná básnická skladba Severné leto, podobu voľného prúdu predstáv. Ide o zdanlivú nedotvorenosť a improvizovanosť básne. Stvárňuje ju na spôsob hudobnej kompozície (autor nazval Severné leto „symfóniou“). Báseň používa voľný verš s ostrými presahmi, ktoré využíva na zvýraznenie viacvýznamovosti slov a motívov. Zriedka zväzuje verše rýmom, častejšia je asonancia a eufonická organizácia verša. Pohyb básne je napriek zdanlivo neorganizovanému prúdu predstáv cieľavedomý. Báseň je plná dravého, vášnivého imaginatívneho videnia. Asociatívny prúd sa pohybuje medzi dvoma pólmi: priamymi úvahami človeka a silnými pocitmi prírodného sveta. Feldek vytvára novoromantický ideál muža a ženy, ktorý vzniká splynutím prírodného živlu, odvážneho a krásneho, s cieľavedomosťou človeka pracujúceho pre ľudské spoločenstvo (Caracciola).
Prečítajte si tiež: Lukáčovce a verejné registre
Ústredná skladba Severné leto má napriek zdanlivej neorganizovanosti výraznú kompozíciu. Skladá sa z niekoľkých tematických celkov, v ktorých prevláda určitá pocitová a myšlienková atmosféra. V prvej je to pocit osamelosti, smútku, beznádeje, bludného kruhu. Na podobe kruhu sa rozvíja kontext básne („hniezdo na kolese“, „obrúčka na zopätých rukách“, „prsteň, ktorý ti vracia prvá žena“, „lesklá trúbka“) veľmi dôsledne. Ani výber asociácií nie je náhodný, ale vytvára ťaživú atmosféru osamelosti človeka v bludnom kruhu. V druhej časti prevládajú jasnejšie tóny (analógie s hudbou). Bludný kruh sa otvára, ako je „otvorený let vtáka“. V tretej časti či vete sa opäť vracia vnútorný zápas. Ťažisko sa prenáša na mravný spor. Nezaprie sa tu ani autor kúzelníckeho leporela, vytvárajúci zázrak pretvorenej či iba citlivejšími zmyslami videnej skutočnosti: „a dvere ako kolmá rieka na prahu / izby tam za jablkom pretekajú a svietia Ó / kedy nôž sa do jablka ponorí / a rozkrojí ho na dve polovice tak / aby práve vtedy nad riekou pod oknami / mesiac vychádzal a nad mesiacom závod / bručal ako včela nad jablkom sklonená / a sladká.“ Tretia veta „symfónie“ sa dotýka prvej: v závere poslednej časti sa text rozvíja na základe predstavy kruhu, ale tentoraz to už nie je bludný kruh, ale mnoho kruhov, ktoré sa navzájom spájajú ako očistný dážď (prúd vody, ktorý očisťuje, a prúd ľudí, ktorý spája).
Tvorba pre deti
V kontexte detskej literatúry je Ľubomír Feldek vnímaný ako jeden z vedúcich predstaviteľov generácie detského aspektu, ktorá v 60. rokoch konštituovala modernú slovenskú literatúru pre deti a mládež. Jeho publicistické vystúpenie Bude reč o literatúre pre deti predstavuje nielen protest proti stagnačnej situácii pôvodnej slovenskej poézie pre deti, ale v istom zmysle aj generačný manifest konkrétnej poézie. Feldek patril medzi spisovateľov, ktorých zaujímalo, čo si dieťa myslí a cíti. Takých, ktorí v dieťati videli partnera a v literatúre nielen prostriedok na jeho výchovu. Takých, ktorí sa rozhodli, že sa nebudú spoliehať na svoj „dospelácky“ vkus a diktovať deťom, čo je dobré.
Feldekov záujem o literatúru pre deti súvisí s pôsobením v redakcii Mladých liet. Priekopníckym činom v slovenskej detskej poézii bol jeho debut Hra pre tvoje modré oči (1959, prvýkrát publikovaný v Mladej tvorbe), ktorý autor pokladá za programovú báseň svojej generácie a ktorý bol hneď po knižnom vydaní na zásah politickej moci zošrotovaný. Tento tzv. „cirkus zelenín“ je z formálneho hľadiska montážou poézie a lyrickej prózy, z obsahového aspektu originálne stvárnenou tradičnou témou. Zmyslovo konkrétna metaforická obrazotvornosť charakterizuje aj Feldekovu básnickú tvorbu pre dospelých. Zaradenie skladby Hra pre tvoje modré oči do zbierky Jediný slaný domov demonštruje jeho presvedčenie o totožnosti estetických princípov v tvorbe pre dospelých i pre deti. Aj prvky citovej, občianskej, autorskej autobiografie využíva v literárnej tvorbe bez ohľadu na to, či je určená detskému alebo dospelému adresátovi.
Poetiku modernej detskej poézie rozvíjajú v 60. a 70. rokoch 20. storočia viaceré Feldekove básnické zbierky. Nápaditým spôsobom v nich spája tradičnejšie motivistické, sujetové a kompozičné prvky rozprávky s fragmentmi hravo mystifikovanej autobiografie a s neviazaným výmyslom, využívajúc pritom poetickú imagináciu a vynaliezavú obraznosť. Tak v básnickej knižke Telefón zakotúľané klbko vlny asociuje telefón, ktorý k sebe privedie dve osamelé ľudské bytosti. V básnickej rozprávke O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi dosadením hluchej a pomalej babky a maličkého vnúčika Zlatúšika do roly rozprávkových hrdinov v rámci sujetového rámca ľudových rozprávok vznikne veršovaný príbeh, v ktorom sa paroduje fakt hrdinského činu, post osloboditeľa i oslobodzovaného aj samotný zmysel oslobodenia. Organickú súčasť hravo recesnej atmosféry tvorí u Ľ. Feldeka poetická predstava domova jeho detstva a fragmenty autobiografie stvárnené lyrickým mikropríbehom (Hlava, ktorú som mal vtedy, 1967). Básnické knihy Stratený zverinec, Kuchárska kniha pre deti a Veselý album zvierat sú komponovanými cyklami metaforických miniatúr, založených na vynaliezavej nonsensovej hre so slovnou synonymiou, polysémiou i homonymiou. Aj v zbierkach Na motýlích krídlach a Jantárový svet je základom lyrických básní imaginácia, poetizovanie všednosti so sklonom k bizarnosti, významová viacplánovosť s prvkami nonsensu a humorno-satirickej perifláže individuálnych i spoločenských neduhov.
Lyrický a hravý princíp je dominantný aj v jeho prozaickej tvorbe pre deti. Už prvá rozprávka Zlatúšik potvrdzuje, že viac než o epický príbeh mu ide o možnosť hry s obrazotvornosťou. V tejto lyrickej próze s nerozlúšteným tajomstvom je sujet založený na poetickom tajomne, vyžarujúcom zo slova „zlatúšik“, ktoré dvaja hrdinovia - chlapec a dievča - počujú stále znova nevedno odkiaľ a ktoré symbolizuje vznikajúcu vzájomnú náklonnosť a nehu. Vynaliezavou parodicko-nonsensovou hrou s modelom folklórnej rozprávky je rozprávka Zelené jelene. Príbeh básnika a maliara, spojených tvorbou dvojjediných literárno-výtvarných artefaktov „obrazobásní a básňo-obrazov“, systémovo paroduje stavbu a hrdinov ľudových rozprávok, pričom súčasťou tejto paródie sú bohaté jazykové i situačné nonsensy. Dobrodružstvá oboch umelcov a významový plán rozprávky ponúkajú miesto aj satirickej alúzii na status umelca a politické aspekty totalitnej spoločnosti. Ďalšie rozprávkové cykly, publikované od druhej polovice 60. rokov, vyšli súborne pod názvom Modrá kniha rozprávok. Do jej neskoršieho „farebného“ pendantu Zelená kniha rozprávok zaradil aj Hru pre tvoje modré oči a Zelené jelene. Rovnako ako poézia aj jeho prozaická tvorba pre deti je založená na intelektualizovanom hravom výmysle, pričom sa rovnocennou súčasťou rozprávkovej stavby stávajú fakty i pseudofakty, autentické postavy či udalosti z jeho občianskeho a rodinného života. Slovná i situačná komika, metaforická a nonsensová hra s motívmi, kompozičnými algoritmami, žánrami i jazykovými prvkami, smerujúca k významovej viacplánovosti textu, sa podriaďujú logike výmyslu, v ktorom sa rozprávač stáva pre detského čitateľa dospelým partnerom s dušou dieťaťa. V tom zmysle sa v ňom spája logika dospelého s naivným detským mudrovaním, intelektuálna analýza s citovou zaangažovanosťou dieťaťa ochotného uveriť akémukoľvek autorskému výmyslu. Hra s textom i adresátom, stimulovanie jeho tvorivej aktivity a predstavivosti, sú charakteristické i pre autorovu dramatickú tvorbu pre deti.
Prečítajte si tiež: Liptovská Lúžna pod vedením Ľubomíra Pagáča
Hra pre tvoje modré oči
Priekopníckym činom v slovenskej detskej poézii bol práve tento jeho debut Hra pre tvoje modré oči (1959, prvýkrát publikovaný v Mladej tvorbe), ktorý autor pokladá za programovú báseň svojej generácie a ktorý bol hneď po knižnom vydaní na zásah politickej moci zošrotovaný. autorov rasizmus, nezlučiteľný s pokrokovou výchovou slovenskej mládeže. Vo chvíli, keď „Hra pre tvoje modré oči“ opúšťala tlačiareň, už bolo o jej osude rozhodnuté - a 10 000 exemplárov putovalo z tlačiarne rovno do papierenského mlyna, ktorý ich pomlel na kašu. Tento tzv. „cirkus zelenín“ je z formálneho hľadiska montážou poézie a lyrickej prózy, z obsahového aspektu originálne stvárnenou tradičnou témou. !!! Výsledkom jeho tvorivej činnosti je báseň - hra imaginácie, dialóg s detským čitateľom (či „počúvateľom“), ale zároveň aj premyslený a logický artefakt, takže sa s ňou/ňou zabaví aj dospelý (napríklad sám autor alebo i rodič, ktorý text číta svojmu dieťaťu). A tak báseň, ktorá vyzerá veľmi jednoducho, taká vlastne vôbec nie je. Dôležité tiež je, že autor dieťa dopredu upozorňuje, čo sa bude diať, a dieťa celý čas vie, že reálny a rozprávkovo-fantazijný svet sú dve z možností vnímania okolia. Naučí sa, že fazuľu v záhrade možno vnímať ako fazuľu a zároveň aj ako tanečnicu s hrkálkami. Autor navyše obohacuje báseň o slovnú hračku, keď navrhuje, že dieťa sa môže zahrať s tanečnicou „o fazuľky“ (uvedený úsek nie je vo všetkých verziách básne)? Táto konotácia je príliš zložitá na to, aby ju vymyslelo a pochopilo dieťa, ale v konečnom dôsledku pôsobí úplne prirodzene. Podobnou hrou s jazykom je aj časť, v ktorej žonglér - rajčinový krík - „vyhodí“ všetky svoje lopty do vzduchu: „Všetkých dvadsať je odrazu vo vzduchu. Ešte je čosi vo vzduchu. Dej „hry“ sa začína „dnes v noci“, keď sa dieťa ocitá doma samo, pretože rodičia ho za trest (rozbilo okno) nezobrali so sebou do cirkusu. Autor sa prihovára dieťaťu a pozýva ho do „cirkusu zelenín“. Ponúka mu teda náhradu za skutočný cirkus, ale zdá sa nám, že týmto gestom paroduje utilitaristický model detskej literatúry - namiesto trestu a zákazu, ponúka dieťaťu „hru“. Ešte zaujímavejším je však fakt, že v závere knižky autor celý príbeh uzatvára do priestoru textu a dieťa jasne informuje: „Veď som ti spravil oveľa krajší (cirkus) v tejto knižke, ktorá sa volá HRA PRE TVOJEMODRÉ OČI“.
Ďalšia tvorba a ocenenia
Variantom a zároveň doplnením základného problémového rámca básnických prác sú Feldekove prózy a básne pre deti. Vyniká v nich najmä princíp partnerského dialógu dospelého a dieťaťa. V čase vzniku prvých prác tohto typu (začiatkom rokov šesťdesiatych) išlo o radikálne novú podobu slovenskej literatúry pre deti, a preto sa začalo o Feldekovi, ale aj Válkovi, Jarunkovej, Šikulovi hovoriť ako o autoroch novej vlny v literatúre pre deti a mládež. Ako príklady možno spomenúť Feldekove práce Hra pre tvoje modré oči, Zelené jelene, Zlatúšik, Modrá kniha rozprávok, Zelená kniha rozprávok. Jedinou Feldekovou prozaickou knihou pre dospelých je román Van Stiphout, ktorý, využívajúc tradíciu pikareskného románu a skúsenosť autorovej generácie z čítania príbehov Iľfa a Petrova o Ostapovi Benderovi, je románom parodicky obráteným do vnútra slovenskej tzv. industrializačnej literatúry prvej polovice päťdesiatych rokov. Tento román, spolu s básnickou zbierkou Poznámky na epos tvorí zlomové miesto vo Feldekovej tvorbe. Od autentickosti, založenej na zverejňovaní intímností osobného života básnického subjektu či literárnych postáv prechádza autor k autentickosti, založenej na odkrývaní intímností vonkajšieho sveta, jeho historickej jedinečnosti.
Ľubomír Feldek je držiteľom ocenenia Cena Ivana Krasku za debut Jediný slaný domov (1961) a titulu zaslúžilý umelec z roku 1979. Krištáľové krídlo dostal za rok 2007 v kategórii literatúra a publicistika.
Politický a spoločenský angažmán
V r. 1989 protestoval proti uväzneniu Václava Havla, podpísal politický manifest Několik vět a v novembri sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Od r. 1990 bol vedúcim redaktorom kultúrnej prílohy Ahoj, Európa denníka Verejnosť. V septembri 2011 sa dostala na pulty jeho kniha Keď vládzeš ísť, aj keď musíš nadísť, ktorú tvorí výber jeho textov uverejňovaných v rôznych periodikách. V tom istom mesiaci podpísal deklaráciu na podporu pamätníka novembra 1989 na bratislavskom Námestí slobody.
Prečítajte si tiež: Krupica Recept: Vstúpte do sveta fantázie