Druhá svetová vojna bola obdobím obrovských zmien a utrpenia, ktoré hlboko zasiahlo do všetkých aspektov života, vrátane stravovacích návykov. Nedostatok potravín, štátna regulácia a vojnové podmienky radikálne premenili jedálničky civilistov aj vojakov. Tento článok sa zameriava na stravovanie obyvateľov Slovenska a vojakov počas tohto konfliktu, pričom skúma tradičné stravovacie návyky, vplyv vojny na dostupnosť potravín a inovácie, ktoré vzišli z núdze.
Tradičné stravovanie na Slovensku pred Druhou Svetovou Vojnou
Tradičné stravovanie obyvateľov Slovenska bolo úzko prepojené s prírodnými podmienkami, kvalitou pôdy a miestnou poľnohospodárskou produkciou, ako aj spôsobom uskladnenia a konzervovania potravín. Severná, hornatá časť krajiny (Orava, Kysuce a Horehronie) sa vyznačovala horšími klimatickými pomermi a menej úrodnou pôdou.
Dôležitý vplyv na stravovacie zvyklosti mala náboženská príslušnosť obyvateľstva. Konzumáciu rôznych potravín výrazne ovplyvňoval liturgický kalendár, ktorý vytváral regionálne spoločenské zvyklosti. Pôstnymi dňami boli predovšetkým streda a piatok, neskôr len piatok a najmä obdobia cirkevných sviatkov (pôstnych dní v roku bolo približne 140 až 160). Kľúčovým faktorom pri zaobstarávaní potravín a pri plnohodnotnom stravovaní však bola sociálna situácia obyvateľstva a zamestnanie.
Väčšina obyvateľov Slovenska sa živila prácou v poľnohospodárstve. Strava mala preto lokálny charakter a bola stereotypná. V priestore strednej Európy na prelome 19. a 20. storočia môžeme pozorovať prenikanie meštianskej kuchyne do vidieckych oblastí. Výber jedál bol však naďalej skôr jednotvárny a bol ovplyvnený ročným obdobím, regionálne dostupnými surovinami, miestnymi zvykmi a sociálnymi pomermi jednotlivcov.
Roľnícke rodiny používali a spracovávali lokálne suroviny z vlastnej produkcie, len minimum potravín nakupovali. Množstvo a pestrosť závisela od veľkosti obrábanej pôdy a profesie a schopností majiteľa hospodárstva. Na vlastnej alebo prenajatej pôde si ľudia pestovali základné poľnohospodárske produkty - obilie, zemiaky, zeleninu, ovocie. Z nich sa pripravovali základné jedlá (múčne, strukovinové, najmä kašovité pokrmy a polievky).
Prečítajte si tiež: Ako vypočítať množstvo jedla
Od začiatku 20. storočia sa už bežne nakupoval aj chlieb a zemiaky, popri mäse, mlieku a mliečnych výrobkoch (najmä v prípade drobných poľnohospodárov a rôznych poľnohospodárskych robotníkov). V obchodoch sa nakupoval cukor, káva a ďalší koloniálny tovar. K zmenám v stravovaní dochádzalo len postupne od poslednej tretiny 19. storočia v dôsledku rozvoja potravinárskeho priemyslu a narastajúcej produkcie potravín pre trh, rozširovaním obchodnej siete a zvyšujúcou sa kúpyschopnosťou obyvateľstva.
V prvej polovici 20. storočia sa už v roľníckych rodinách jedlo väčšinou trikrát denne. Pretrvávalo však podávanie hlavného, najvýdatnejšieho jedla ráno pred začatím práce. Na raňajky sa pripravovali sýte jedlá (husté polievky, kaše a cestoviny), pri celodennej práci na poli sa podávali dvoje raňajky. Suché (chlieb so slaninou, syrom, bryndzou), ktoré sa konzumovali doma a narýchlo pred odchodom na pole boli doplnené druhými a výdatnými varenými raňajkami, ktoré sa nosili na pole.
Na raňajky sa pripravovali rôzne múčne jedlá ako halušky a rezance, rôzne kaše, polievky a placky. Na obed sa jedávala suchá strava (chlieb so syrom, bryndzou, či slaninou). Na večeru sa konzumovali zemiaky uvarené v šupke, ktoré sa zapíjali mliekom, cmarom, kyslým mliekom, prípadne sa varila polievka alebo prívarok zo strukovín, kapusty alebo krúp.
V týždni sa vždy dodržiavali pôstne dni, predovšetkým piatok, niekde i utorok alebo streda. Vtedy sa varili len jedlá považované za pôstne, najmä cestoviny a strukoviny. Pondelok býval tzv. dojedací deň po nedeli. Stravovanie obyvateľov vidieka sa menilo aj v priebehu roka, v letnom a jesennom období prevládali na dedinách jedlá z hydiny, králikov a zeleniny, v zime naopak jedlá zo zemiakov, kyslej kapusty, strukovín, mäsa a mäsových výrobkov zo zabíjačiek. Väčšina obyvateľov dnešného Slovenska však naďalej konzumovala mäso len v nedeľu a pri slávnostných príležitostiach.
Vplyv Prvej Svetovej Vojny na Stravovanie a Príprava na Druhú
Vypuknutie prvej svetovej vojny prinieslo štátnu reguláciu konzumu a distribúcie potravín. Už niekoľko hodín po vyhlásení mobilizácie vojenské hliadky obsadili všetky obchody a skladištia s múkou a potravinami, aby zaistili dostatočné zásoby pre vojsko. Civilné obyvateľstvo zachvátila nákupná horúčka. Z obchodov okamžite zmizla múka, múčne výrobky, cukor a káva.
Prečítajte si tiež: Gastronomická scéna
Stupňujúci sa nedostatok potravín a ich zdražovanie spôsobili, že došlo k zmenám v skladbe konzumovanej potravy, znížila sa jej kvalita a kalorická hodnota. Tieto zmeny sa prejavili v postupnom obmedzovaní spotreby bielej múky, mäsa, tuku a cukru a ich nahrádzaním zeleninou, strukovinami, či používaním náhradkových potravín. V regiónoch v blízkosti frontu a vo väčších mestách už v prvých týždňoch vojny nastal nedostatok mlieka, masla, vajec, múky, strukovín a cukru. Nedostatok týchto základných potravinových článkov bol spôsobený prítomnosťou veľkého množstva vojakov, dopravnými problémami, ale aj skupovaním potravín civilným obyvateľstvom.
Prvé prejavy zásobovacej krízy nasledovali už v apríli 1915 zavedením prídelových lístkov na múku a chlieb v rakúskej aj uhorskej časti monarchie. Od februára 1915 zmizli z pultov predajní rožky a žemle, predávalo sa len tzv. jednotné pečivo, v marci aj jednotná hmotnosť pre chlieb. V januári 1916 bol vydaný zákaz výroby a predaja báboviek, vianočiek a mazancov. Nefunkčný systém štátom riadeného núdzového zásobovania nedokázali zvrátiť ani následné opatrenia (zavedenie maximálnych cien tovarov, založenie ústredných distribučných centrál pre jednotlivé komodity). Alternatívou pre zásobovanie sa stal čierny trh.
Zásahy štátu do organizácie zásobovania sa zintenzívnili od roku 1916. Boli zavedené bezmäsité dni, dni bez masti, najskôr v reštauráciách a v spoločnom stravovaní, neskôr (od marca 1917 v Predlitavsku) aj v súkromných domácnostiach. Od novembra 1916 boli v Uhorsku zavedené prídelové lístky na cukor a masť, od februára a marca 1917 na kávu, zemiaky, fazuľu a slivkový lekvár. V Predlitavsku bol prídelový systém zavádzaný s istým predstihom (lístky na cukor a kávu v apríli 1916, na mlieko a tuk od mája a septembra 1916, na zemiaky a marmeládu od októbra 1917, od júla 1918 vo Viedni aj na mäso).
Všetky obmedzenia sa prejavili na jedálnom lístku. Vo Viedni z reštaurácií zmizli obľúbené pokrmy a lahôdky, v januári 1916 došlo k obmedzeniu konzumácie piva. Jedinou možnosťou bolo tzv. úsporné varenie, bez mäsa, s obmedzeným množstvom tuku a cukru. Kvalitná biela múka bola nahradená zmesou, do ktorej sa pridávala ražná a kukuričná múka, otruby, zemiaky, neskôr dokonca aj slama alebo piliny. Ako náhrada sa používal mletý cirok a maniok, prípadne strukoviny - hrach, fazuľa a sója. Bežná bola konzumácia repy. Hovädzie a bravčové mäso bolo nahrádzané inými druhmi mäsa, ktoré bolo možné chovať v domácnosti (hydina, králiky) uloviť, či chytiť.
Strava počas Slovenského Národného Povstania
Počas Slovenského národného povstania (SNP) zohrávali ženy kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní stravy pre vojakov a partizánov. Aj vtedy varili a chystali jedlo a dokázali z ničoho vyčariť niečo aj pre desiatky ľudí. Okrem toho, že sa snažili všemožne zaobstarať jedlo pre svoju rodinu, podelili sa aj so susedmi, nakŕmili vojakov ukrývaných v stodolách a na povalách a postupne prešli aj do lesa.
Prečítajte si tiež: Postup solenia rýb
Pani Božena Palacková, ktorá mala počas SNP iba 19 rokov, si spomínala aj na to, „ako s kamarátkou prenášala z Predajnej do Jasenia v kočíku, s požičaným batoľaťom, mäso a chlieb pre partizánov. Účastníčka SNP Marta Eisenhutová dokonca priamo v Bystrici varila aj pre vojenskú elitu. Predtým pracovala vo vývarovni v Bratislave, dokázala tak zorganizovať celý proces a začať variť pre takmer 150 ľudí. Postarala sa však ešte o to, aby sa zvyšné jedlo dostalo k vojakom, ktorí sa rozhodli pokračovať v boji v horách.
Vojaci, ktorí bojovali partizánskym spôsobom na jeseň v roku 1944, boli často ešte takmer deti. V porovnaní s dnešnou mládežou, ktorá si môže detstvo užívať o čosi dlhšie, boli prinútení dospieť a naučiť sa žiť s vlastným svedomím. Vždy, keď mali čo do úst, sa podelili s ostatnými a sily si šetrili spoločne.
V múzeu SNP v Banskej Bystrici nájdete napríklad recept na polievku. „Voda sa v kotlíku uvedie do varu. Súčasne sa na panvici v tuku osmaží dožlta nadrobno nakrájaná cibuľa. Tá sa dá do vriacej vody a hodiny sa varí. Potom pridáme závarku (krupicu, krúpy alebo ryžu). Všetko sa nakoniec osolí a podáva. Na jednu porciu sa počíta: 10 gramov tuku, 5 gramov cibule, 50 cl vody a 35 gramov ryže, krúpov, resp. krupice,“ uvádza konkrétny zachovaný recept v Múzeu SNP.
Poľné Kuchyne a Strava Vojakov
Počas druhej svetovej vojny boli práve poľné kuchyne dôležitou súčasťou vojenskej logistiky rôznych krajín, vrátane Slovenska. Tieto mobilné kuchyne zohrali kľúčovú úlohu pri poskytovaní jedál vojakom na frontoch a počas vojenských ťažení. Vojsko sa neustále presúvalo, preto boli poľné kuchyne navrhnuté na kolesách, aby boli mobilné a ľahko prenosné. Boli vybavené veľkými hrncami, panvicami, sporákmi a rúrami, ktoré dokázali pripraviť veľké množstvo jedla naraz.
Jedlo pripravovali najmä z konzervovaných výrobkov, zaváraného mäsa a zeleniny, sušeného mäsa, ovocia či múky a krúpov. Poľné kuchyne boli neoddeliteľnou súčasťou vojenskej logistiky. Museli spolupracovať s dodávkovými jednotkami, aby zabezpečili neustály prísun ingrediencií a paliva na varenie. Taktiež sa museli pohybovať súčasne s vojakmi, aby bola strava vojakov aspoň v nejakej miere pravidelná. Aj tu však často dochádzalo k veľkým výpadkom a poľní kuchári museli experimentovať so zvyšnými zásobami tak, aby vydržali čo najdlhšie.
Strava vojakov sa líšila v závislosti od ich krajiny pôvodu, frontu, na ktorom slúžili a dostupnosti zdrojov. K takýmto jedlám patrila napríklad konzervovaná strava v podobe mäsa, zeleniny aj ovocia. Ďalej to bolo sušené mlieko do kávy, odvodnené polievky a chlieb, ktorý dostávali ako základný potravinový prídel. Chlieb bol niekedy nahrádzaný tvrdými plackami podobnými keksíkom, ktoré mali zázračne dlhú životnosť. Ak sa podarilo, vojakom poskytovali konzervované alebo sušené mäso, ako napríklad konzervovaná šunka či nakladané mäso v soli. Do dávok výnimočne patrili čokoládové tyčinky a iné sladkosti, ktoré mali poskytnúť rýchly zdroj energie a zvýšiť morálku. Podobne na tom boli aj tabak či napríklad alkohol.
Inovácie v Stravovaní Počas Vojny
Nielen na poli technológie či zdravotníctva zrýchľuje vojna procesy výroby. Inak tomu nie je ani v gastronomickom segmente. Práve 30. a 40. roky minulého storočia nám priniesli niekoľko vynálezov spojených s jedlom, ktoré používame dodnes. Patrí sem napríklad instantná káva, veľmi podobná, ako ju poznáme dnes. Vývoj rozpustnej kávy sa zrýchlil počas druhej svetovej vojny, aby vojakom poskytol rýchly zdroj kofeínu.
Potreba kompaktných a energeticky bohatých zdrojov stravy viedla k vytvoreniu tyčiniek s vysokým obsahom energie, cukru aj vlákniny. Popularite sa po chvíli tešili aj instantné polievky, potraviny na báze sóje, začala sa tvorba prvých výživových doplnkov. Tie zabalili vždy do malých dávok. Obsahovali nevyhnutné vitamíny a minerály na zabezpečenie zdravia vojakov napriek obmedzenému prístupu k rôznorodým potravinám.
Práve počas druhej svetovej vojny začala výroba cukríkov M&M. Za ich vznikom stojí muž menom Forrest Mars, ktorý ako prvé vynašiel tyčinku Mars. Vznikli z toho cukríky M&M, na ktoré mu v roku 1941 udelili patent.
Strava Diktátorov počas Druhej Svetovej Vojny
Zatiaľ čo bežní ľudia a vojaci počas druhej svetovej vojny často hladovali, niektorí z najmocnejších diktátorov si užívali luxusné jedlá. Napríklad o vodcovi nacistického Nemecka Adolfovi Hitlerovi sa hovorilo, že je vegetarián. Autorky knihy "Večer diktátorov" však opisujú, že Hitler si rád pochutnával na holuboch či inom vtáčom mäse. Bolo však známe, že sa Hitler obával, že ho niekto otrávi, preto mal až 15 ochutnávačov. Až po uplynutí 45 minút od toho, ako ochutnávač jedlo ochutnal a v zdraví to prežil, začal jesť diktátor.
Josif Stalin si pochutnával na výdatnom jedle. Hovorí sa, že jeho hodovanie trvalo celé hodiny a nieslo sa v znamení spevu či tanca. Stalin bol veľkým milovníkom jedla a alkoholu. Najradšej si pochutnával na kurati s vlašskými orechmi a korením. Zaujímavosťou v tomto prípade je, že kuchárom Stalina bol muž menom Spiridon Putin, dedo Vladimira Putina.